„Cestujete sám? Bez ženy? Alebo služobne?“ pokračoval v spovedaní.
„Služobne, ale aj bez ženy. Som rozvedený.“
„Ešte mladý človek. A manželka vám nechýba?“ pýta sa a je v tom cítiť úprimnosť, nie len zvedavosť.
„Nejaká priateľka sa vždy nájde. Do spoločnosti, na zábavu, na výlety… Aj na to, čo chlap v mojom veku ešte potrebuje“ vysvetľujem s úsmevom.
„Priateľka, asi aj priateľky, to nie je to isté, ako trvalý životný partner. Tiež som to na prvý raz netrafil. Nerozumeli sme si. A keď sa nám už vzťah rozpadal, išiel som na stretnutie spolužiakov zo strednej, tuším po siedmich rokoch. Stretol som tam Betku, spolužiačku, ktorá sa mi v škole páčila, ale po maturite sa naše cesty rozišli a už sme sa, až do tohto stretnutia, nevideli. A tam sa to stalo. Venovali sme sa len sebe navzájom, ostatní spolužiaci ako by pre nás neexistovali. Bola ešte slobodná. Ja som urýchlil rozvod a už sme s Betkou štvrťstoročie spolu. Konečne som poznal, čo je to pravé manželstvo. Bývala žena, ale aj moja rodina, považujú Alžbetu za príčinu rozvodu. Už mi to je jedno. Som šťastný. Niekedy mám strach, aby niečo alebo niekto náš pokojný a harmonický život nepokazil.“
Nemal som na to čo povedať.
„Už sa musím pobrať, o chvíľu ide dole autobus. Potom až za dve hodiny. Vy nejdete?“ opýtal sa.
„O chvíľu, ale pešo, chcem sa prejsť, neponáhľam sa.“
Dal som si ešte borovičku, dopil pivo a vracal sa do Starých Hor.
Je to možné? Tento reálny príbeh stretnutia spolužiakov po rokoch, kde osud chcel, aby boli spolu a môj sen či blúznenie u Jámskeho plesa, pri ktorom sa mi zjavila moja veľká, už zabudnutá láska. Lenže Jarmila u plesa bolo dievča vo veku stredoškoláčky, skutočná má môj vek. Pre zle vychádzajúce roky bola o necelý rok staršia. Vyše štyridsať. Ako vyzerá? Poznám štyridsiatničky, bez šarmu, ostarnuté, pribraté a neupravené, s obligátnou trvalou na hlave. Ale aj také, ktoré až v tomto veku dozreli a sú zaujímavejšie ako v dvadsiatich.
Celou cestou do penziónu som sa nevedel sústrediť na nič iné ako na tie tak podobné, ale zároveň odlišné príbehy. Jarmila sa mi natrvalo zahniezdila v hlave. Bolo to snáď horšie, ako po tie roky neopätovanej lásky na strednej škole.
11
V pondelok ráno som si privstal a prišiel do kancelárie skôr. O deviatej začínala porada u generálneho, bolo treba si pripraviť podklady.
Moja asistentka sa za počítačom potuteľne usmievala. Asi už mala referencie ako to prebiehalo v Tatrách, najmä kto s kým.







Nápad – ★★★★☆
Námět osudové, po letech naplněné a následně tragicky ztracené první lásky je sice klasickým literárním motivem, ale zpracoval jsi ho s velkou upřímností a hloubkou. Propojení reálného života, vzpomínek a téměř mystického snového setkání v Tatrách dává příběhu zajímavý přesah. Zápletka má jasný oblouk, i když by si zasloužila trochu vyváženější dávkování dějových zvratů, aby závěrečná tragédie nevyzněla v porovnání s dlouhým úvodem příliš uspěchaně.
Atmosféra – ★★★★★
V této kategorii text skutečně exceluje, protože se ti podařilo výborně zachytit melancholickou náladu nenaplněné touhy i euforii ze znovunalezeného štěstí. Popisy horské přírody, ať už v Tatrách nebo Jeseníkách, krásně zrcadlí vnitřní rozpoložení hlavního hrdiny a spolehlivě vtáhnou čtenáře do děje. Emoce působí velmi autenticky, nenuceně a závěrečné smíření s osudem ve čtenáři zanechá silný, dojemný zážitek.
Provedení – ★★★☆☆
Text je čtivý a plynulý, ale stylisticky by mu prospělo mírné proškrtání některých zdlouhavých popisů (např. úvahy o ekologii či politice), které zbytečně brzdí tempo hlavního milostného příběhu. Dialogy občas působí trochu strojeně a slouží spíše k předávání informací než k přirozené konverzaci. V textu se objevují pravopisné chyby, překlepy a občasné neobratnosti v prolínání slovenštiny a češtiny, ale emoční síla příběhu tyto drobné gramatické nedostatky spolehlivě přebíjí.
Celkové hodnocení:
Tvá povídka je krásným, intimním a hluboce lidským vyznáním, které čtenáře chytne za srdce svou upřímností a nostalgií. Ačkoliv by text snesl pečlivější redakční úpravy a zkrácení některých dějových odboček, tvá schopnost přenést na papír skutečné emoce je obdivuhodná. Rozhodně v psaní pokračuj, máš velký cit pro budování atmosféry a dokážeš vyprávět příběhy, které v lidech silně rezonují.