Svadba bola v malom kostolíku na okraji Prahy, blízko domu Strouhalových, ktorí všetko pripravili a boli svedkami. Prišli Peter s Janou, rodičia Jarky a na veľké prekvapenie dcéra Lucka. Len na otočku, musela späť do Lyonu. Ja som jej o svadbe nehovoril, informovala ju Věra.
Po obrade sa malá spoločnosť chcela rozísť. Věra ich zastavila a pozvala k nim, aj farára. Razantne, nepripustila výhovorky. Spolu s Luckou, ktorá u nich prespala, pripravili slávnostný obed. Bariéra, ktorú som si vnútri postavil na ochranu pred zúfalstvom a nemohúcnosťou, povolila. Začalo mnou triasť, odbehol som za roh kostolíka, oprel sa o múr a reval. Tak, ako naposledy vo vani na strednej, keď som zistil, že som Jarmile ľahostajný. Obstúpili mňa Věra a Lucka, bez slova čakali, až sa upokojím a poutieram ponúknutou vreckovkou. Vrátili sme sa k svadobčanom. Jarmila mala slzy v očiach, ale usmiala sa a spolu sme nastúpili do auta k Strouhalovým. Lucku a kňaza zobrali Malí a na Petrovických čakalo taxi.
Bola to zvláštna svadobná hostina. Všetci si dávali pozor, aký prípitok povedia. Ale ja po uvoľnení nahromadenej bolesti som sa zase vrátil do prežívania každej chvíle s Jarkou a bol som vlastne šťastný. Jarka sa o mňa opierala a videl som, že sa premáha, žiadalo sa jej odpočinúť. Krátko po obede sme sa rozlúčili. Věra nás odviezla spoločne s Petrovickými. Lucka už ostala u Strouhalových, druhý deň doobeda odlietala.
52
Zomrela pokojne, štrnásť dní pred druhým výročím, čo sa mi zjavila na Jamskom plese. Jej drobná bledá tvár splynula s bielym vankúšom, zostal len rám krásnych vlasov. Budem si ju pamätať takú, aká bola po ten rok a pol. Nádherná, niekedy so zaľúbeným, inokedy šibalským pohľadom, oduševnená, anjelská.
Odišla mi druhý raz. Vtedy po strednej to tak nebolelo, bola pre mňa nedostupná. Teraz bola moja. A bolo to definitívne.
Dostal som dar, ktorý sa neujde každému. Poznal som, čo je ozajstná láska. Predtým som o nej len čítal a pozeral vo filmoch, na divadle. A vnímal som to ako niečo prežité, krásny výmysel dramatikov a spisovateľov. Nepoznal som ju vo svojich predchádzajúcich vzťahoch, podľa mňa neexistovala. A ona existuje. Nesebecká, dôverčivá, naplnená, kedy sa dvaja stávajú jedným. A zistil som, že ozaj šťastný môže byť človek, len keď verí v lásku, nádej, čistotu, krásu a spravodlivosť. Spravodlivosť svetskú, lebo tú božiu som v mojom prípade nepochopil.
Smútočný obrad bol v krematóriu v Motole, urnu sme uložili na šenovskom cintoríne blízko Havířova, kde majú Petrovickí rodinný hrob. Hrob tam má aj naša rodina. Na obrade v Motole sa zúčastnilo prekvapivo veľa ľudí. Rodina, priatelia, susedia, spolupracovníci, dokonca aj zástupca francúzskeho ústredia. Pri ukladaní urny sme boli len ja, jej a moji rodičia. Mal som so sebou soprán saxofón a zahral som obidve piesne, ktoré sme spolu spievali na prvom spoločnom Silvestri. „Ej od Buchlova“ a „Když sem šel z Hradišťa“. Neplakal som, už sa nedalo.







Nápad – ★★★★☆
Námět osudové, po letech naplněné a následně tragicky ztracené první lásky je sice klasickým literárním motivem, ale zpracoval jsi ho s velkou upřímností a hloubkou. Propojení reálného života, vzpomínek a téměř mystického snového setkání v Tatrách dává příběhu zajímavý přesah. Zápletka má jasný oblouk, i když by si zasloužila trochu vyváženější dávkování dějových zvratů, aby závěrečná tragédie nevyzněla v porovnání s dlouhým úvodem příliš uspěchaně.
Atmosféra – ★★★★★
V této kategorii text skutečně exceluje, protože se ti podařilo výborně zachytit melancholickou náladu nenaplněné touhy i euforii ze znovunalezeného štěstí. Popisy horské přírody, ať už v Tatrách nebo Jeseníkách, krásně zrcadlí vnitřní rozpoložení hlavního hrdiny a spolehlivě vtáhnou čtenáře do děje. Emoce působí velmi autenticky, nenuceně a závěrečné smíření s osudem ve čtenáři zanechá silný, dojemný zážitek.
Provedení – ★★★☆☆
Text je čtivý a plynulý, ale stylisticky by mu prospělo mírné proškrtání některých zdlouhavých popisů (např. úvahy o ekologii či politice), které zbytečně brzdí tempo hlavního milostného příběhu. Dialogy občas působí trochu strojeně a slouží spíše k předávání informací než k přirozené konverzaci. V textu se objevují pravopisné chyby, překlepy a občasné neobratnosti v prolínání slovenštiny a češtiny, ale emoční síla příběhu tyto drobné gramatické nedostatky spolehlivě přebíjí.
Celkové hodnocení:
Tvá povídka je krásným, intimním a hluboce lidským vyznáním, které čtenáře chytne za srdce svou upřímností a nostalgií. Ačkoliv by text snesl pečlivější redakční úpravy a zkrácení některých dějových odboček, tvá schopnost přenést na papír skutečné emoce je obdivuhodná. Rozhodně v psaní pokračuj, máš velký cit pro budování atmosféry a dokážeš vyprávět příběhy, které v lidech silně rezonují.