Zakázaná láska

LáskaMezilidské vztahyRomantikaRozjímáníSmutek

⏱️ Doba čtení: cca 9 minut

Túto knižku by som venovala všetkým ženám a matkám, ktoré snívajú o lepšom živote, o nesplnených snoch a prianiach, ktoré pri dennodennom živote a starostiach nestrácajú chuť snívať a nádej milovať.

Ďakujem mojim kamarátkam, spriazneným dušiam, ktoré sa plavia mojim životom spolu so mnou a sú mojim prístavom v ťažkých životných situáciách.

(Klára, Radka, Petra, Patrícia) 😊

„Neplánovala som sa do neho zamilovať“, „pane Bože, veď je ženatý!!!!!“ Ja som vydatáááááá, toto sa nemôže diať!!!!“ ale čím viac sa na neho pozerám, čím viac som v jeho blízkosti tým viac ho milujem. „Blbooooooooosť, nemôžem ho milovať, musím milovať svojho manžela, otca mojich detí, musím byť verná, musím byť dobrá manželka, dobrá katolíčka, výborná matka, starať sa o všetkých okolo, čo si pomyslia ľudia, čo moja mama, čo môj syn a čo moja postihnutá dcéra!!! A čo ja???? Čo chcem ja? Pýta sa niekto, čo do pekla chcem ja? Ako sa cítim? Že sa cítim ako robot? Myslím na všetkých na všetko okolo mňa, som pripútaná pri svojej ležiacej dcére 24 hodín 7 dní v týždni po zbytok môjho života, môj muž je kapitola sama o sebe, a jediná chvíľa kedy sa cítim byť šťastnou ženou, okrem chvíľ strávených s mojimi deťmi, je pri ňom. Som zlá? Pôjdem za to do pekla? Nemôžem ísť do pekla, lebo sa nestretnem s mojou dcérou v nebi. Uvidím ju tam zdravú ako behá po vlastných zdravých nohách a snáď tam hore, na druhej strane mi povie slovo mama a bude tomu aj rozumieť. Ale keď ten cit je tak silný. Sa cítim ako rozpoltená osobnosť. Na jednej strane viem, že sa to nedá, na druhej strane sa chcem za ním rozutekať, vykričať mu, že ho milujem, že všetko vyriešime a budeme navždy spolu.

„Som dobrá, ale nie som anjel. Pácham hriechy, ale nie som diabol. Som len malé dievča vo veľkom svete, ktoré snaží sa nájsť niekoho, koho by milovalo.“

Ako sa spieva v pesničke od Zmožka, „Už mi lásko není 20 let, už mi není ani 25… a Už mi lásko není 30 let, už mi není ani 35, a že to krásná léta jsou…“ mne už ťahá k 40 a teraz som sa zamilovala. Cítim ten pocit, že mi horia líca, keď sa na neho pozerám, cítim ako sa sama sebe smejem, ako sa mi trasie žalúdok, ako som vzrušená len pri pomyslení na to, že sa stretneme. Je to láska? Pobláznenie? Alebo len to, že sa doma nudím, som tak sama, i keď je plný dom? Lebo sa cítim byť sama. Osamotená v mojich myšlienkach, taká smutná, nešťastná. Môj život mi dal kopanec. Riadny, veľký, nemilosrdný. Tak krásne som mala naplánovaný život. Stredná, vysoká, jedno dieťa, dom, druhé dieťa, práca, dovolenky a šťastie do konca života… Asi ma tam hore niekto vysmial, že „hej ty tam dole…. ja som tu pán a ja určím ako budeš ty tam dole žiť“ Aj tak bolo. Zo sekundy na sekundu sa mi otočil život hore nohami. Skoro som zomrela, skoro zomrela moja dcéra, nikomu naozaj nikomu neprajem ten pocit. Keď nemáte svoj život vo svojich rukách, keď ste len nejakou súčasťou niečoho čo sa deje okolo vás a vy tam sedíte, ležíte a nemôžete nič ovplyvniť. A keď vám povie lekár, že nevie, či vaše dieťa prežije, ale my musíte predsa žiť, máte doma ešte jedno zdravé dieťa, a v tej chvíli ste najsebeckejší na svete. Áno zachráňte mňa. Nie, vôbec to nebolo ako v tých amerických filmoch, vyberte si… dieťa alebo manželka. Nieeeeee, tu to tak neexistuje. Nepozerajte na dieťa, vy idete na sál. A prvá otázka keď sa zobudíte po narkóze je, či žije. „žije?“ je nažive? Modlíte sa, aby vydržala, aby bojovala a pritom neviete, že to bude boj na celý život. Asi to hnusne napíšem, a asi by som si za toto zaslúžila preplesk, ale čo má toto aký život? Zakrvácaný mozog, vníma málo a aj to čo vníma som len ja a pár známych miest, záchvaty epilepsie, i keď nie chvála Bohu časté, bez pomoci sa nepohne, nenaje, neprebalí, a môže to byť horšie. Môže prestať jesť, môže byť kŕmená sondou, alebo pegom, môže sa to zapáliť, zahnisať, môže mať preležaniny, môže prestať dýchať, a čo keď ja budem stará, kto sa o ňu postará? Pôjde do ústavu, kde je málo personálu, kde ju nepoznajú, kde nevedia, kedy plače od hladu, kedy od jedu, kedy od bolesti, kedy len tak, že sa nudí? Čo s ňou bude, keď nebudem ležať vedľa nej, nebudem ju hladkať a pozerať na ňu. Čo s ňou bude keď sa so mnou niečo stane? Keď si zlomím nohu, alebo budem chorá, keď pôjdem do nemocnice, keď budem na vozíku? Čo je toto za život? Keď som ju videla prvýkrát v Bratislave na ARI ponapájanú na všetky hadice, v hlavičke mala infúziu, v rukách ihly na nohách nejaké svietiace prípinky, mala prepadnutí hrudník, len kostičky, taká malinká bezbranná, aj tá najmenšia plienka jej bola veľká. Všetky tie stroje pípali, zaznamenávali všelijaké grafy, čiarky, všetko vibrovalo a len prázdna veľká chladná izba, jedna sestrička, jeden inkubátor a ja, poobliekaná z hora dole v zelenom kabáte, rúško, čapica, rukavice. No nie je to ideálne prvé stretnutie s vlastným dieťaťom. Ten nával emócií je tak strašne veľký. Že v prvej sekunde revete, slzy mi tiekli ako vodopád, v druhej sekunde som bola tak šťastná, že žije. Prišla mladá lekárka, povedala, keď vám dorastie bude v poriadku, žiadne krvácanie, všetko bude OK. Ráno som volala, a oni ju len tak prevážali do Trnavy, lebo v BA nemajú miesto. V Trnave miesto bolo, ale s tým, že pani… musíme vám oznámiť že má zakrvácaní mozog, možno neprežije, počítajte s najhorším. Ak veríte, príde pán farár, aby jej dal posledné pomazanie, môžete jej priniesť svätý obrázok, prikryli ju „alobalom“, odchádzajú jej orgány, pripravte sa. Vyšla som z nemocnice s tým, že to nedá. Toto už nedáaaa. Volala som….lieky zabrali, je na tom lepšie. Potom volám, jeeeeej pani, akurát vám zomiera, zavolajte za pol hodinky. Milá pani doktorka nooooooo, úplne taká, že brala na mňa ohľad. A ja som sedela doma na gauči, položila mobil a taká som bola nahnevanáááá, na celý svet, na úplne celý svet na Boha, prečo ja? Prečo toto urobil mne? Hádzala som poštármi, búchala do postele a potom za mnou z detskej prišiel môj syn, vtedy malý trojročný špunt a ešte s takým detským kukučom na mňa pozrel, že čo sa deje? Do prdele, píšem tieto riadky a znova plačem. Taká strašná bezmocnosť, že by ste prehodili celý svet, zdvihli nákladiak, že by ste urobili čokoľvek aby ste nejako pomohli a nedá sa. Hypnotizovala som telefón, môj malý syn hypnotizoval mňa a nič, nikto nevolal. Za 30 minút som volala a tá milá pani doktorka, mi oznámila, že prežila, že zabojovala. 3 mesiace v nemocnici, učila som ju sať mlieko, naučila som sa sondovať, naučila som sa strašnej trpezlivosti. A naučila som sa ju veeeeľmi milovať. Poviem vám, nebolo to hneď. V tej chvíli ako som sa dozvedela v nemocnici po operácii, že žije, jasné, bola som rada, ale nevidela som ju, nemala som ju u seba, a možno celé tie 2-3 mesiace, to bol nejaký obranný mechanizmus, že som nevedela čo bude. Že som si to tak nebrala príliš osobne, aby som potom, pri tom najhoršom nepadla na kolená. Teraz nechápem, ako som to mohla dať, to všetko.