Pri jednom vystúpení s Jindřichom v Rokytnici nad Jizerou som sa náhodne dostal k ponuke celoročne obývať malý apartmán v hotelu či skôr horskej chate nad Hornou Rokytnicou, v tichom mieste so širokým výhľadom. Samotný v podkroví. Apartmán mal kuchynský kút, ale ten bol zbytočný, v hotelovej reštaurácii výborne varili. Cena bola prijateľná, apartmán hosťom neponúkali.
S pobytom v hoteli bol Alan veľmi spokojný. Žiadne venčenie vo vzdialenom parčíku, tu sa vybehal do sýtosti. Vnútri nemal zakázaný žiadny priestor, ani kuchyňu, čo začalo byť vidieť na jeho postave chrta.
Občas a bez nároku na honorár som zahral na saxofón s doprovodom half-blayback v kaviarni. Bez ozvučenia nástroja. Kto chcel počúvať, sadol si bližšie, ostatných som pri rozhovore alebo jedle nevyrušoval.
Pomáhali mi stretnutia s ľuďmi, ktorí nám s Jarkou boli najbližší. Cestou do Rokytnice alebo späť som sa zastavoval v Krivokláte, keď tam Strouhalovi pobývali. Bola to takmer hodina cesty navyše, ale bolo mi s nimi a v tom nádhernom kraji dobre. Niekedy som prespal v izbe, kde sme prvý raz s Jarkou prežili noc v jednej miestnosti.
Často som chodieval na hrob do Šenova a zároveň navštívil mojich rodičov a Jirku s Olgou. Nemali viac detí, trochu som im chcel nahrádzať syna. A revanšovať sa za pražský byt, ktorý mi nezištne prepustili. Hotovosť by nikdy neprijali, posielal som im peniaze na účet. Vrátiť ich nevedeli, nemali internet banking. Na nový kotol, doslúžila im stará škodovka.
V Prahe som sa najčastejšie stretával s Malými. Peter pokúšal, či na jeseň nenaviažeme na naše tatranské sústredenia. Predbežne sme sa dohodli.
Dlho mňa ženy nezaujímali, dokonca som voči nim cítil odpor, ako by mohli za moju tragédiu. Žiadna sa mi nezdala pekná, pôvabná, hodná povšimnutia. Ale v hoteli bolo veľa príležitostí na zoznámenie. Medzi hosťami aj personálom. Po dlhých mesiacoch odmietania intímneho vzťahu nakoniec telo zvíťazilo a zopár žien skončilo u mňa v apartmáne na noc. Jednorázovo, okrem Ireny. V hoteli robila prevádzkarku. Milá, bystrá mladá žena športovej postavy, môj typ. Nevnucovala sa, bolo mi s ňou príjemne. Alan si ju hneď obľúbil. Mohol som jej ho zveriť, keď som odchádzal do Prahy. Ale bolo to ako vo vzťahoch, ktoré predchádzali Jarmile. Bolo mi s ňou dobre, ale neľúbil som ju. Vedel som to, lebo som ozajstnú lásku poznal.
Po mesiaci známosti si už začala na mňa robiť nároky. Bolo to pochopiteľné, ale len pre ňu. Začas som okolo seba vytvárať obranný val. Vycítila to a asi aj pochopila, lebo som jej nezatajoval, čo som prežil s Jarmilou. Chvíľu ešte vzťah trval, ale neživený z mojej strany chradol. Nakoniec toto trápenie rázne ukončila Irena. V hotelu dala výpoveď a odišla, nepovedala mi, kde. Nepátral som po nej.
Doteraz som sa už nezaľúbil, netvoril s žiadnou ženou pár. Nedalo sa.
S Petrom sme si splnili plánovanú návštevu Tatier. Tentoraz sme sa nemuseli stretnúť až v Tatranskej Lomnici, išli sme spolu z Prahy. Alana som zveril Eve. Nesmerovali sme na našu najobľúbenejšiu Brnčálku, ale na Téryho chatu. Mal som na to dôvod. Počasie vyšlo, urobili sme množstvo krásnych túr. Prevýšenie pri výstupoch na hrebene a štíty už nebolo tak veľké a náročné, chata je vo výške dvoch tisíc metrov. To mi vyhovovalo, lebo som nestihol nabrať dostatočnú kondíciu. A splnil som hlavný cieľ, vystúpiť na Prostredný hrot. Keďže sme spali na Téryho chate, išli sme cez Dubkeho lávku a sedlo za Prostredným. Vrchol Prostredného hrotu je jeden z mála, čo nepokračuje hrebeňom a ostro čnie nad okolím. V malej nádobke som mal trošku popola z Jarkinej urny. Ten sme vysýpali do vetra, nech sa roznesie do všetkých kútov týchto pre mňa najkrajších hôr. A raz sa spojí s mojim. V testamente si budem priať: Môj popol rozsýpajte na rovnakom mieste.
— o —
Pochyboval som, že by mi niekto uveril tento príbeh ozajstnej lásky, v dnešnom digitálnom storočí, kedy ľudia konajú racionálne a hlboké city a emócie sú prežitkom, keď nie na smiech. Ale aj tak som poprosil môjho priateľa, ktorý bol vždy lepší ako ja v gramatike a štylistike, aby môj príbeh dal na papier. Verte mi, skutočná láska stále existuje, ale musíme si ju vysnívať a zaslúžiť.
Příběh první lásky, pro mne jedinečný
Hlasité předčítání
Nápad – ★★★★☆
Námět osudové, po letech naplněné a následně tragicky ztracené první lásky je sice klasickým literárním motivem, ale zpracoval jsi ho s velkou upřímností a hloubkou. Propojení reálného života, vzpomínek a téměř mystického snového setkání v Tatrách dává příběhu zajímavý přesah. Zápletka má jasný oblouk, i když by si zasloužila trochu vyváženější dávkování dějových zvratů, aby závěrečná tragédie nevyzněla v porovnání s dlouhým úvodem příliš uspěchaně.
Atmosféra – ★★★★★
V této kategorii text skutečně exceluje, protože se ti podařilo výborně zachytit melancholickou náladu nenaplněné touhy i euforii ze znovunalezeného štěstí. Popisy horské přírody, ať už v Tatrách nebo Jeseníkách, krásně zrcadlí vnitřní rozpoložení hlavního hrdiny a spolehlivě vtáhnou čtenáře do děje. Emoce působí velmi autenticky, nenuceně a závěrečné smíření s osudem ve čtenáři zanechá silný, dojemný zážitek.
Provedení – ★★★☆☆
Text je čtivý a plynulý, ale stylisticky by mu prospělo mírné proškrtání některých zdlouhavých popisů (např. úvahy o ekologii či politice), které zbytečně brzdí tempo hlavního milostného příběhu. Dialogy občas působí trochu strojeně a slouží spíše k předávání informací než k přirozené konverzaci. V textu se objevují pravopisné chyby, překlepy a občasné neobratnosti v prolínání slovenštiny a češtiny, ale emoční síla příběhu tyto drobné gramatické nedostatky spolehlivě přebíjí.
Celkové hodnocení:
Tvá povídka je krásným, intimním a hluboce lidským vyznáním, které čtenáře chytne za srdce svou upřímností a nostalgií. Ačkoliv by text snesl pečlivější redakční úpravy a zkrácení některých dějových odboček, tvá schopnost přenést na papír skutečné emoce je obdivuhodná. Rozhodně v psaní pokračuj, máš velký cit pro budování atmosféry a dokážeš vyprávět příběhy, které v lidech silně rezonují.