„Len musíte byť trpezlivý“…
„Ale prosím vás, s týmto na mňa nechoďte“, vstala zo stoličky a otočila sa k mužovi, ktorý sa ku nej dôverne nakláňal a začínal ju zahŕňať rôznymi lichôtkami. „ Po prvé, nepáči sa mi vaše správanie, po druhé, už som vám povedala, že dnes a ani zajtra to nepôjde, po tretie..“ Náhle stíchla, keď sa prudko otvorili dvere a do miestnosti doslova vbehol vystrašený kolega s krikom, že všetci musia okamžite prejsť na systém jedna, čo podľa krízových pokynov znamená, ukončiť s klientmi jednanie a zároveň aj pracovný deň. Ráno pred budovou úradu, kde pracovala už postávali kolegovia, zbytočne im kládla otázky, nikto nič nevie, uvidia, čo sa bude diať. Iste, tušila, že to bude niečo zlé, že raz sa niečo takéto muselo stať, správy aj zahraničné udalosti čo to napovedali, ale že sa niečo naozaj stane ? Po niečo vyše hodinovom čakaní sa otvorili dvere budovy, vyšiel najvyšší šéf a začal všetkých uisťovať, že o týždeň, dva, opäť budú fungovať ako doteraz, že len nakrátko nastal krízový stav, ktorý spoločnosť ľahko preklenie, že z centrály dostali pokyny a musia sa nimi držať. Aké pokyny, čoho ? Preblesklo jej hlavou ? Nám dali do rúk akési pokyny, ktoré v prípade nejakých naliehavých zmien máme dodržať. Až teraz sa jej začína rozjasňovať, bod po bode… Včera systém jedna, dnes je to čo ? Dvojka, rovno päťka ? Podľa tej…. Ani pomyslieť.. Veď všetci, od posledného poslanca, ministrov, prezidenta tvrdili a stále tvrdia, že budú viesť štát mierovou cestou, že chcú rozvíjať…Dvere úradu sa zatvorili že asi koncom mesiaca všetci opäť nastúpia do práce. Musí si rýchlo vybrať nejaké peniaze, pár drobných v peňaženke nestačí na nákup, ktorý plánuje urobiť a hotovosť je aká taká istota. Pred bankomatom stál rad ľudí, čakali, či bude fungovať alebo nie. Podobná situácia bola aj pri ďalších, v očiach ľudí badať zúfalosť. Vošla do obchodu, nákup zaplatí kartou. Na dverách bol veľkými písmenami nápis, „Platby platobnými kartami nefungujú“. Čo teraz ? Aspoň chlieb alebo niečo základné skúsim. Regály boli takmer prázdne, kde býval chlieb ostali omrvinky, kde býva múka prázdno, ani soľ nebola, mlieko, vajcia, nič. Čo teraz ? Pokúsila vytočiť na mobile známe číslo kamarátky, bol hluchý. Pani, ktorá rýchlo prechádzala popri nej len vrkla, nič nejde, od včera. Od včera, už nepracuje, nebude mať príjem, z čoho zaplatí poplatky, za byt, energie, za čo kúpi jedlo, z čoho bude žiť, ako ? Ján, ten sa neozval niekoľko dní, kto vie kde je, mal sa už vrátiť, stále neprišiel, neozval sa. Ján je jej priateľ, poznajú sa viac ako rok, ale stále nebývajú spolu. On na druhom konci mesta občas aj prespí u nej, tak ako aj ona pri ňom, no stále to nedotiahli do „onoho vzájomného“, sama nevie prečo, on sa len smeje, že načo, veď keď chcú sú spolu a možno by si po týždni, dvoch v spoločnej domácnosti, liezli na nervy..
