Kto čítal od Gabriela Chevalliera Zvonkodrozdovo /odporúčam /, pokúsil som sa podobným „perom“ napísať túto poviedku.
Morská panna
Do prístavu prichádza rybársky čln. „Nejako rýchlo sa vracajú, ešte mali byť na mori.“ Miestni z terasy krčmy už dlhšie sledujú prichádzajúcu loď. Hompáľa sa na vlnách, majú slabý úlovok.
Popíjajú pivo, rakiju, víno, preberajú večnú tému o ženách o živote, o domove. „Pozri Luka“ povie ten, čo sedí hneď vedľa, „ žijeme tu v dvoch mestečkách“, Malé a Menšie.“ Potom ukáže rukou na náprotivný breh, na obec Menšie. „My žijeme tu v Malé. A hentá, je Menšie, prečo asi ?“ „Aké prečo, prečo, lebo Menšie je menšie, nie ako naše Malé. Aj tieto poháre sú malé a štamprle od nich, oveľa menšie“. „Netrep, taniere sú malé a tanieriky menšie alebo lyžice, sú aj malé a lyžičky menšie“. „Nie“, opravuje ich ďalší , „malé sú lyžičky a majú rôzne veľkosti, no stále sú lyžičky, preto sa aj volajú lyžičky.“ Iný povie, „ a lyžice sú potom aké veľké ?“ „Figu chlapi,“, hovorí ten pri Lukovi. „Tí sviniari z okresu, úmyselne dali názvy našim mestám Malé a Menšie, hlúpe úrady ! A pritom nám nikdy nevideli oné.“ „Oné, oné, to ich oné je malé, preto sa tu nikdy ani neukážu !“ Ten čo to povedal, vybuchol a od smiechu a dlaňami udiera do stola. „ Na okrese sú samí piňdíci, s takým malinkým oné“ a s rehotom medzi palcom a ukazovákom naznačí centimetrovú vzdialenosť. „Také majú oné..“ „A mne sa páči naše Malé a aj hento Menšie je pekné a možno krajšie,“ ukončí niekto rozhovor.
Malé a Menšie, Bohu milé mestečká pri brehu Jadranského mora s dobrými dušami, kde domy nezamykajú, okná aj dvere bývajú v lete celé noci dokorán otvorené.. V tme prichádzajú podgurážení chlapi domov, občas si pomýlia dvere a líhajú do postelí k susedám. Tie v tme nespoznajú cudzieho chlapa, mysliac si, že je to ich, zo zvyku ho zahrnú výčitkami, že priveľa pil, bol dlho v krčme, nato sa pomilujú a hneď zaspia. Ráno rozospatí chlapi bežia k svojím drahým žienkam, ktoré práve opúšťa prekvapený sused, pretože aj ten, ako on, si poplietol dvere domova, zo susedovými. Nikdy nikto tam nič neukradol, nič tam nezmizlo. Ba vlastne áno, ale dávno, ukradli z kostola kovový stojan so sviečkou, našli ho vonku pri schodoch. Nik nevie, že to bol starý Josif, nech mu je zem ľahká. Z deravých vreciek sa mu vysypali mince, akurát pri kostolných schodoch, keď sa z krčmy vracal domov. Pri nich vopchal ruky do vreciek gatí, aby ako bohabojný muž, si neškrabal vajcia od vonka, taký je mrav a Božie oko všetko vidí. No v noci ? Mincí je škoda nechávať ležať pri bohostánku na zemi a aby ich našiel, z posvätného miesta si požičal stojan so sviečkou. Mince pozbieral a cirkevný majetok ponechal vonku, pod Božou ochranou.
Napriek bezúhonnému životu občanov, okres vybral dve duše z miestnych, aby dozerali na poriadok a dodržiavanie zákonov. Mladší Nikola stojí na móle a vedie vzrušene debatu s rybármi, ktorí práve vystúpili z člna. Jeden z nich rukou kýve na chlapov sediacich na terase, aby prišli k nim. Tí neochotne končia debatu a lenivo sa dvíhajú zo stoličiek. Nikola sa opýta jedného z námorníkov, či volali starostovi. „Volali, jasné.“ O chvíľu prichádza náčelník so starostom,. „Aha už sú tu“. Malé a Menšie majú jedného starostu, je učiteľom, notárom, matrikárom a všetkým potrebným v jednej osobe. Je to múdry a prezieravý muž, tak ako jeho predchodca, ani on nechcel, aby sa do ich obcí trúsili dovolenkári a turisti. Všade v okolí praskajú rezorty v švíkoch, tu je ticho, pokoj, kľud. Ak sem nejaké cudzie osoby aj zablúdia, ujdú. Nič tu nie je, len dve malé krčmy a obchod, ktorý nemá názov, len pred dverami dve debničky s cibuľou, cesnakom, figami, citrónmi, dyňou. Domáci sa pred obchodom pristavia, ak niečo potrebujú, jednoducho si to zoberiú, cez dvere dovnútra zakričí, „Pavo, beriem si cesnak.“ Ak dodá, či už je čerstvé pečivo a nie je, Pavo sa z vnútra ozve , že chlieb bude o pol hodinu a pečivo príde. To vozia až z okresu aj s novinami, ale nie tlačou, tú Malé ani Menšie nečíta, zvykli si na toaletný papier. „Tak, čo je nové, no čo si doviezol“, pýta sa predavač vodiča a ten len hovorí, kto umrel, kto sa komu narodil a pošepne, kto sa s kým vyspal. Potom sa smejú a najnovšie noviny si ľudia rozprávajú od dverí k dverám…
„Tak čo tu máte, ukážte“, Opýta sa starosta, starší šedivý chlap Boško, vedľa neho stojí náčelník Matija, je o pár rokov starší, utiera si pot z čela, po Boškovi nazrie do lode, kam námorníci rukou naznačujú, čo je príčinou volať hlavy obcí. Na dne rybárskeho člna leží nahá deva. Nahá je do poly, od poly má telo, aké majú ryby. Dlhé šupinaté , končiace veľkou plutvou. S ústami dokorán hľadia na čudo a z jej ňadier nevedia spustiť oči. „Táto tu, čo to je zač ?“ Pýta sa Matija, Všetci bezradne myknú ramenami, takýto úlovok tu ešte nebol. Jeden z námorníkov vraví, že toto nepredajú a kto vie, ako by chutila. „Somár“ a od Matiju schytá rukou po hlave. „Z ktorej strany by si sa do nej chcel pustiť ?“ pýta sa námorníkov kamarát. „Ešte väčší somár“ povie Boško. „Čo tak začať stredom ?“ „Čušte somári“ Skríkne na nich Matija. Poldňová snaha mať bohatý úlovok a toto, kto to kúpi ? „Ja.“ Povie jeden z námorníkov. „Ty ?“ „Tvoja ťa vo dverách panvicou ovalí, ak jej toto tu domov prinesieš“ Ostatní sa smejú. „Tak ja si ju odnesiem, schovám a…“ „Kde si ju schováš ?“ „Tá tvoja ju hneď vyňuchá a máš po chlebe !“ „Má pravdu“, povie ďalší. „Tak čo s ňou ?“, Starosta prehovorí. „Nemôžeme ju tu mať, správa o nej sa rýchlo rozšíri, prídu z okresu, stane sa atrakciou, naša domáca voda, bude plniť potrubia nových hotelov, rôznych zariadení, rezortov, budú prúdiť hromady zvedavcov, my s ňou skončíme, ako atrakcia. Naše mestečká bude v ponuke cestovných kancelárií a táto tu, bude ústrednou postavou na prvých stránkach ich brožúr ! Toto nie, toto nikdy !“ „Vidíte ako dopadli tamtí, za našimi humnami, turizmus im nedovolí ani vykadiť sa v kľude.“ „Starosta má pravdu.“ Povie nejaký námorník a dodá. „Pamätáte na Nemcov ?“ „To boli Dáni, nie Holanďania, figu borovú, Śvédi.“ „Prišli, vymeriavali, plánovali a kde sú ?“ Všetci sa začali smiať, lebo v tých plánoch, kde mali stáť rezorty, je smetisko, naša záchrana. Zarástlo figovníkmi, odtiaľ sú chutnejšie, ako tie, ktoré zbierajú zo svojich záhrad. Smetisko je starostova pýcha, jeho dielo, ktoré vyháňa rôznych obsmŕdavačov z tadeto. Nikdy sa sem nevrátia, známym hovoria, aby sem nechodili, tu nič nie je ! Boško je múdry človek, dal namontovať tabule pred mestami, Koniec sveta. „Boško, čo navrhuješ ?“ Opýta sa náčelník, „No čo, čo, pritom si obzerá devu. Nejaký námorník sa opýta. „A kde má onú, aha“ a prstom ukazuje na miesto, kde začína telo ryby. Je mladá, a aká divá. „Aha“ ukazuje jeden z námorníkov, kde ho uhryzla do predlaktia. Ostala tam červená stopa. „Divoška.“ „Šupín sa ani dotknúť nedovolí“. „Možno má onú, tu pod šupinami.“ Rukou sa chce čo najbližšie dostať k miestu, ktoré všetkých najviac zaujíma, Matija mu ju v pohybe zachytí a povie, aký je veľký chumaj. „Ha, ha, smejú sa, „to by sa hľadalo a nič ..“ „Dosť chlapi, tu nebude žiadna atrakcia, pekne ju odvezte tam, kde bola vylovená a nech si ta ide“. Niektorí odmietavo krútia hlavou, veď je pekná a tie jej prsia.. „Chlapi“ osloví námorníkov Matija, „starosta má pravdu, z našich miest sa stane to, čo aha z tamtých“, rukou zahodí akože za kopce. „My tu nepotrebujeme ruch, my si vystačíme a tam za humnami, nech nás všetkých bozajú“. „Múdry je Matija“, povie jeden z nich. O chvíľu loď naštartuje motory a vydá sa na šíre more, zbaviť atraktívnej nádhery, ktorá by ohrozila pokojný život bohabojných občanov, bohumilých obcí, Malé a Menšie.
Časom sa niečo o panne aj dostalo mimo obcí, ale nik tomu neveril a neverí ! To je dobre, tak to má byť, len vy milí čitatelia ste sa toto dozvedeli, ale Malé a Menšie v Chorvátsku nenájdete, lebo tamojší dokázali mestečká pre zachovanie kľudu, vymazať z máp.
