Pokúsim sa krátkymi príbehmi opísať dvojročný život vojaka základnej vojenskej služby.
Úvod : Peklo v kaki
Bývajú chvíle, kedy sa vraciame mysľou do minulosti, dávnej aj nedávnej. Oprašujeme zážitky, dobré, horšie aj nepríjemné. Minulosť nezmyjeme, bola a modelovala nás, tvárnila, vychovávala, učila. Občas zalistujem v spomienkach na vojenčinu, na základnú vojenskú službu, ktorá ma na dva roky odstrihla od normálneho, civilného života.
Povolávací rozkaz mi prišiel asi dva mesiace pred nástupom do vojenskej služby. Je aj pesnička, „Prvého októbra rukovať mám“. Brrr, až ma striasa, vojenčina je dávno za mnou, ako pamiatku mám vojenskú knižka s pečiatkami útvarov, kde som počas vojenčiny slúžil.
Narukoval som do Popradu, neviete si predstaviť, ako som nenávidel Vysoké Tatry. Mesiac prijímača pod Tatrami, nás holubov – nováčikov, pod nimi drilovali poradovým výcvikom. Učili pochodovať na povely, vpravo, vľavo, čelom vzad. Pozor, pohov, cvičiť so strelnou zbraňou, strieľať do terča. Samozrejme, medzi ostatné výuky patrilo naučiť sa správanie, vystupovanie, poznať vojenské hodnosti, plniť rozkazy, príkazy, mať pokoru, vedieť poslúchať, robiť a udržiavať poriadok nielen v osobných veciach. Nástup na rajóny, kombajnovanie podláh izieb, večierka, budíček. Každý druhý nováčik si po večeroch ošetroval pľuzgiere na nohách z neustáleho pochodu. Ku koncu prvého mesiaca, tesne pred prísahou, prišla prvá spoločná vychádzka, na letisko, inak nás nikam nepúšťali, stále sme boli v kasárňach a svet mimo, pre nás neexistvoval. Cesta na letisko a späť do kasárni merala zhruba sedem až deväť kilometrov. Na sebe sme mali vychádzkový odev, obuté vychádzkové poltopánky, hnedé lodičky. Nové topánky, z tvrdej kože, ktoré sa postupne prispôsobovali chodidlám alebo skôr chodidlá im. Dosť, že sme mali nedoliečené pľuzgiere z buzeráka, to bolo pomenovanie obrovského pľacu, kde sme mávali poradový výcvik. Každým prejdeným kilometrom v lodičkách, narastalo utrpenie z bolesti členkov, ktoré tvrdá koža rozdrásala do krvi, ba až takmer po kosť. Do kasární sme sa viac ako polovica vracala kačkajúc, krívali sme a znášali ukrutnú bolesť. Nechcite to zažiť, bolo to hrozné. Na dlhé mesiace po tomto, mi ostali na členkoch červené stopy, ako nepríjemná spomienka na prijímač.
Potom prišla prísaha a odvelenie do PŠ, poddôstojníckej zdravotnej školy v Uherskom Hradišti. Svätý Rochus bol kopec, naša svätyňa pre naše odpustky. Na ňom sme mali tvrdý výcvik, lozili v plynových maskách rozbahnenými zákopmi, do ktorých hádzali slzotvorný plyn. Masky boli úplne nanič, dávno doslúžili, no napriek tomu slúžili ďalej a my sme sa v nich dusili, slzy netiekli, rinuli sa lícami ako potoky.. Oči sme mali po výcviku dlhé hodiny červené, podráždené, pálili.. A to sme mali na chrbáte zbrane a v rukách nosidlá, na ktorých striedavo niekto robil zraneného, ktorého sme zachraňovali. Kto vie, ako dnes tam vyzerá Svätý Rochus, ale vtedy na ňom nebol od neustálych výcvikov, asi ani trs trávy. Zdravotná škola trvala celú zimu. Naučili nás všetko, čo učia študentov civilné zdravotné školy, ba aj viac. Pretože my sme mali vedieť ošetrovať v bojových podmienkach, strelné zranenia, po výbuchoch, zastaviť krvácanie, ošetriť odtrhnuté končatiny, dávať prvú pomoc, jednoducho, zachraňovať ľudí. Spomínam si na Atómového dědka, pedagóga, vojaka z povolania. Výrazne s umelou nohou kríval, bol to dobrák od kosti, mali sme ho radi, veľa nám rozprával o vojne a svoje zážitky v nej. Predmet ktorý nás učil mal v skratke názov OPZHN, Ochrana Proti Zbraniam, Hromadného Ničenia. Atómový výcvik, ako prežiť, zachraňovať, ošetrovať zranených po atómovom výbuchu. V skratke to zhrniem, raz, ak človeka zasiahne radiačné žiarenie, podľa jeho sily, buď umrie skôr alebo postupne, pomaly v utrpení a bolestiach, jód nepomôže. Čo človek k svojej záhube nevymyslí, že? Preto vyučujúci pripomínal, ponechávať si vždy jeden náboj, pre istotu. Boli rôzne predmety, napríklad PŠM, Politické Školenie Mužstva, kde sme čítali noviny a rozoberali imperialistických nepriateľov, ktorí čakali na vážnu chybu socialistických súdruhov, aby konečne zničili komunizmus. Škola príchodom jari skončila, no musím spomenúť aj jej záver, prax. Tá prebiehala vo vojenskej nemocnici v Českých Budejoviciach. Ubytovaní sme boli v kasárňach, ich názov si už nepamätám, len to, že nám pridelili veľkú izbu, kde sa celú zimu nekúrilo, dnu bolo chladnejšie ako vonku. Kúriť v peci sa nedalo, niečo bolo s komínom. Veliteľom nám bol mladý absolvent, poddôstojník, najnižšia šarža, vojenská dôstojnícka hodnosť. Navrhol vykúriť izbu teplotou tela. Postele po stranách izby sme dali do stredu, vyzliekli sa do trenírok a asi desať minút sme dookola izby klusali. Po pár minútach sme boli od behu rozhorúčení a po desiatich minútach už nešla v miestnosti para z úst. Izbu sme zohriali, ale nevetrali, platilo heslo, smrad, ale teplo. Raz v noci vbehol do izby nejaký vojak a kričal, že je vyhlásený poplach a máme nastúpiť na buzerák v plnej poľnej. My a plná poľná? Odkiaľ ju zobrať, veď sme zdravotníci na praxi a nič také tu nemáme. I tak sme museli stáť dve hodiny na pľaci a počúvať rozkazy, príkazy, nadávky, našťastie nič z toho nepatrilo nám. Ráno nevyspatí sme mátožili po nemocničných chodbách a ambulanciách a hľadali kút, kde noc dospíme. Môj začiatok praxe bol na chirurgii, kde som občas niečo podal, viac som postával pri pootvorenom okne, bledý a bál sa, že odpadnem. Tá krv, čo tam z rán pacientov pri ošetrovaní vyšlo, vybielila moju tvár, ledva ma nohy držali. Bol to môj prvý zdravotnícky boj, no ustál ho. Druhý, zároveň porážka v boji, som vzdal na izbe pacientov. Jeden nemocný pustil celý obsah strávenej stravy pod seba a to bolo na mňa priveľa. Sestričky, keď videli moju nemohúcnosť a bezradnosť sa len usmiali a utrúsili, aký som to vojak, keď utekám z boja. Iná káva bola vymieňať a oplachovať nádoby s hlienmi z kašľa, s hustými zelenými pľuvancami. Obed som po podobných úspešných bojoch radšej vynechával. Prax aj škola skončila, záverečné skúšky som zvládol, asi minuli všetky odznaky, ktoré poukazovali na dobré štúdijné výsledky, asi bolo málo jednotiek a dvoják, ostali len trojky. S tou som sa vrátil naspäť do Popradu.
Hneď prvý deň ma poslali na ošetrovňu ako zdravotníka až do prevelenia k inému útvaru. Staral som sa o pacientov na izbách, nosil stravu z kuchyne, meral teplotu, rozdával lieky, vstával v noci a dával antibiotiká, pichal injekcie, meral tlak. Asistoval lekárom v ambulanciách, behal po Porade s receptami, zháňal lieky, aj špiritus.
