Epilóg
V závere vás poprosím o prepáčenie za množstvo slov, možno naozaj ich mohlo byť menej, inak mohli byť napísané, stručnejšie malo byť vyjadrovanie, kratšie kapitoly.
Snažil som sa dostať čitateľov do sveta v ktorom som dva roky žil, v príbehoch opísať to, čo sa už dnes nedozviete. To, aký je svet klamlivý, úlisný, zákerný. Snažil som sa dať sem to, čo som si myslel, že sa hodí, že to čitateľa bude zaujímať, že ho to osloví. Keby som písal stručne, dával priame vety, písal k veci, ťažko by som koniec príbehov – Výplatu, stvárnil do takej podoby, aká mi vychádzala a akú som chcel napísať, pretože závar je dodnes stále pre mňa šok. Porovnávam minulosť so súčasnosťou, treba byť bdelý, vnímať signály, zachytávať podnety, analyzovať náznak.
Mal som vložiť do svojich príbehov viac? Musím spomenúť na vojaka Tonka, ktorý nevydržal tlak zla. Nebol pripravený na zvládnutie týrania jeho duše ľuďmi bez srdca, citu, pochopenia, empatie. Vojna a vojenský život bola kedysi surová zmes, ktorá mnohým značne ublížila. Tonko mal v zdravotnej knižke, niekoľko pečiatok od vojenských lekárov, so slovami, neschopný vykonávať vojenskú službu. Cez poslednú spodnú pečiatku v tejto knižke prechádzali slová, schopný, odvedený. Zlo vojny sa potrebovalo dobrom nasýtiť, vyžrať mozog dobra, utrápiť ho a zničiť. Tonka doma vychovávali vo veľkej láske, s obrovským citom, odovzdaný dar veľkej lásky rodiča dieťaťu. Bol vojak u bigošov, kde veľmi rýchlo zistili, že nemôže mať v rukách zbraň. Poslali ho robiť na pasačák, starať sa o tieto tvory. Denne prechádzal popri ošetrovni, pristavil sa, porozprávali sme sa, bol dobrák od kosti. Mazáci sa často na ňom zabávali len preto, že má dobrú povahu, že vie povedať pekné slovo, nedokáže vyslovovať vulgarizmy. Usmievavý človek sa menil na čoraz smutnejšieho, mĺkvejšieho, zadumaného a odstrčeného samotára. Vojna ho zožrala a rodičom vrátila v rakve, tu ho máte! Spáchal samovraždu obesením. Nejdem opísať, ako. Musel to byť neznesiteľný a stále narastajúci tlak, že nabral v sebe takú silu a dokázal, to, čoho sa iný boja, ale chceli by to „mať tiež za sebou.“ Nabral odvahu, ktorú iní nemajú.
Musím spomenúť aj lekára, s ktorým sa mi dobre robilo. Rád som mu asistoval, veľa ma naučil. Vedel som pri ňom brať krv zo žíl, rozpoznávať rozdiely v chorobách, príznaky, diagnózy. Mladý lekár išiel cestou rodičov, lekárov od ktorých sa veľa naučil a odovzdával svoje vedomosti aj mne nelekárovi. Ďakujem mu za to, čo dodnes viem o medicíne, čo som si zapamätal a aj stále využívam. Samozrejme, nepriečim sa odborníkom, lebo oni študovali, ja nie. Že budem zdravotníkom rozhodlo vojsko, to rozdeľovalo vojakov v prvom mesiaci po nástupe, kto na čo aké má vlohy.. Keď som prišiel do Uherského Hradišťa, do vojenskej zdravotnej školy, ako prvé sa ma opýtali, ste pripravení zvládnuť náročné štúdium? Ja? Ako? Tie otázky boli vo mne a odpoveď bola áno, chcem pomáhať, na to som tu. Učili nás viacerí výborní učitelia, lekári, vedeli, ako nás čo najlepšie pripraviť. Mali skúsenosti, vycepovali nás. Druhá stránka školy bola, že za celý čas štúdia, som nestíhal ísť si potrebné veci kúpiť do normálneho obchodu. Obchody bývali zvyčajne otvorené do osemnástej, kedy nám končilo vyučovanie. Vyučovanie začínalo niečo po siedmej ráno. Raz sa mi podarilo uprosiť veliteľa, aby ma pustil na vychádzku trochu skôr, aby som stihol otvorené papiernictvo do osemnástej. Bol by som stihol, ale ako som bežal z kasární mestom, kričí za mnou niekto, aby som okamžite zastavil. Zastal som podišiel ku mne nejaký lampasák a dlhé minúty ziapal po mne, že nepoznám svoje základné vojenské povinnosti salutovať, ak stretnem iného vojaka a k tomu vysokého dôstojníka. Robil mi kázanie, buzeroval dovtedy, kým obchod nezavreli. ˇJa som len pokorne čušal, nech si na mne zgustne. To frustrovaným veľmi pomáha.
Musím ešte spomenúť jedlo, porcie, pestrosť. My sme nepoznali ovocie, zeleninu, paradajku, papriku! Akoby tieto základné potraviny ani neboli. Najčastejšie sme mávali na večeru krupicu, akoby aj nie, keď sa dá do nej múka, aby jej bolo čo najviac s najlacnejších surovín. Po ťažkej drine a trocha krupice, to len navodí v prázdnych črevách kŕče od hladu. Aj plesnivý chlieb, neviem, odkiaľ ho zbierali. Musím sa priznať, najťažšie sa mi písali spomienky v kapitole o vyšetrovaní, to, čo píšem si niekoľkokrát prečítam, hľadám chyby v textoch, zároveň upravujem, snažím sa slová oživiť, dať do jasnejšej, zrozumiteľnejšej podoby. Čítal som úryvok z tejto kapitoly manželke a vyhŕkli mi slzy, vrátili a oživili sa mi spomienky s posledného vypočúvania, keď vyšetrovateľ musel vidieť sinky ranu po vpichu, nedalo sa mi text čítať, len, toto tak bolo, toto tak bolo, toto tak bolo… Stále mám tú situáciu pred očami, a aj teraz sa mi tlačia slzy do očí, bolo to niečo veľmi, veľmi strašné… Verdikt vyšetrovateľa z Jelenej 7 v Blave ma naozaj položil. Nič ťažšie, hroznejšie, strašnejšie nikomu zažiť neprajem. Systém by mal súdiť seba, nie svoje obete! Plakal som pred vyšetrovateľom nie preto, že by som žobronil o milosť, ale z bôle v tele, zúfalstva, bezmocnosti. Z vedomia, že títo tu nechcú počuť pravdu, je im nepotrebná, chcú dať každému pocítiť svoju silu, pýchu a namyslenosť! Do poslednej chvíle som mal strach počas súdu a aj pred ním, ako zaznie verdikt, aká bude moja budúcnosť.
Keď sme prišli z Valaškoviec do Michaloviec a stíhal som som zájsť do Army a mali Kondenzované sladené mlieka, nakúpil som niekoľko konzerv. Potreboval som nutne nabrať sily, lebo sa blížil civil a kostlivca kto zamestná? Kupoval som si aj kokosové Margoty obalené čokoládou, ak boli. Horšie, že ísť do Army som veľmi nemohol cez pracovnú dobu! Od siedmej sme makali do piatej. To už Arma bola zatvorená aj cez obed mali predavači prestávku. Ak by prišiel podplukovník a napočítal na pracovisku menej ľudí, čo by mi urobil, keby zistil, že tam nie som? Že som na wc? Veľkú potrebu môžem robiť počas osobného voľna, v noci, malú hocikde vonku. To nebola vojna, to bol teror! Niekedy rozprávam zážitky z vojny manželke, je zhrozená, to nie je možné, je a to naozaj zjemňujem. Deti možno raz budú tieto moje slová čítať, sú dospelé, mám už veľké, ale aj maličké vnúčatá, kto vie či dokážu chápať dobu a tamojší život. Tiež mi nedá nespomenúť na ťažký úraz, bol to môj prvý ťažký prípad, prvé sekundy pri pohľade na stav, ako vyzerá vojak, ktorý spadol z veľkej výšky, aký je celý zakrvavený, sa mi roztriasli ruky, ale naozaj iba na okamih. Na to som sa zhlboka nadýchol a naozaj fungoval automaticky, čo ma naučili v škole, čo lekári, zaistiť základné funkcie, dýchanie, chod srdca, zastaviť prípadné silné krvácanie… Dodnes som šťastný, že som zachránil človeka. Podobne aj Dezidera. Cigán, ktorého akoby odkopli, zbavili pretože je iný? Veľa sme sa rozprávali, on o rodine, práci, plánoch.. On ma motivoval napísať krátky príbeh „Štefan“…
Nejdem vás už viac zaťažovať slovami, je ich až priveľa a ďakuje ešte raz za záujem prečítať si, Svet v kaki.
