Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

VVP Valaškovce I. Voda

Jar sa tichými krokmi vkráda do studených miestností a chodieb budov. Dala na seba čakať, kde sa zdržala? Vojsko cestnej roty odchádza na pol roka na východ opravovať a stavať cesty. Bude putovať niekoľko dní vlakom, vo vagónoch, ktoré si vojaci prispôsobili aj na spánok. V prvom vagóne vlaku sú kuchári s poľnou kuchyňou, aby zaháňali hlad, potom vagóny s vojakmi a za nimi dlhý rad vozňov s technikou. Cez deň pozorujem meniacu krajinu s čoraz vyššími kopcami, tam niekde medzi nimi bývam. Býval som, už dlho nie. V noci nás budí posun a pripájanie ďalších vagónov k tým naším. Na východ smeruje dlhočizný had, kľukatí sa medzi vrchmi, s neustálym zvukom pri narážaní kolies na spoje koľajníc. Ššššú ta ta, ššššú ta ta, stále dookola, kým nezastaví a potom znovu a znovu. Zvuk uspáva, približujeme sa k cieľu, Kamenici nad Cirochou a potom vozidlami pokračujeme hlboko do hôr. Čaká nás VVP Valaškovce. Vojenský Výcvikový Priestor, kde sa ubytujeme v dlhej prízemnej budove. Večer prebieha rozdelenie prác, aby sme sa hneď na druhý deň naplno pustili do opráv a obnovení vojenských ciest. Sú značne poškodené, niektoré úseky treba úplne odstrániť a stavať nanovo. Vstávame skoro, už pred šiestou, aby sme boli na pracovisku o siedmej a robíme do sedemnástej, celý deň. Vozidlom nám nosia jedlo, kydnú ho do ešusov, bagrom to všetko nahádžeme do seba, ako do smetnej nádoby a drieme do stanoveného pracovného času. Vojenská strava nie je výdatná, aby doplnila vydané kalórie. Stravnú jednotku posilní trojuholníkový malý syr a jeden rožok. To sa máme, len aby sme sa neprejedli! Hore nie je nič, žiadna Arma, kde by sa dalo niečo dokúpiť, nič, len po dažďoch rozbahnená holina, obrovská plocha, kde takmer denne jazdia ruské tanky T – 34, v ktorých sedia Rusi a trénujú jazdu. Pár stovák metrov od nás je ruský vojenský útvar. Vojaci majú na sebe mundúre, v akých ich vídavať vo vojnových filmoch. Za štyridsať rokov sa na oblečení nič nezmenilo. Preto je im ľahké kedykoľvek natočiť vojnový film, stačí zavolať jednu, dve jednotky, nemusia sa prezliekať, iba flinty vymenia za novšie. Tanky sú pripravené filmárom slúžiť hoci aj hneď. Občas popri nich prechádzame, závidia nám? Možno áno, ale keby mali tak denne drieť, ako my, nemenili by! Opäť mám krvavé dlane, pľuzgiere pribúdajú, štípu, zdravotnícka brašna s potrebami je skoro prázdna, každý deň niekto za mnou večer príde, niečo pýta, na bolesť, na ranu, pľuzgier, vybrať kliešťa, ošetriť po uštipnutí ôs, sršňov alebo včiel. Obyčajný včelí, či osí štípanec sa ľahko zmení na veľký bolestivý opuch, čo naň dať, nič nemám, radím mokrý, studený obklad, ale aj tu je s vodou veľký problém. Máme ju vo vakoch, páchne, ale iná nie je a tú pijeme tak, ako ju prinesú. Na dne nádoby, do ktorej si ju nalejem, ostáva hnedá zmes, vitamíny to nie sú. Tváre sa nám postupne prepadávajú, vystupujú lícne kosti, nohavice mi padajú, na opasku si robím stále nové diery, košeľa na mne visí ako na vešiaku. Jediný deň na oddych je v nedeľu, ale ak stavba mešká, aj tá je pracovná a sedem dní v týždni stále drieť, je naozaj dosť. Ak niečo mešká, neprivezú podložný kameň, alebo asfalt na striekanie, ostávame na stavbe do tmy. Večeriame neskoro už na ubytovni a ráno po piatej vstávať, zas nahádzať do seba jedlo a už nás rozvážajú po stavbách. Stali sme sa otrokmi. Nezveličujem, nik by neuveril, naozaj nik! Rozbahnená pôda hore sa mení na prašnú púšť. Za tankami sa valia ťažké kúdole prachu, vietor všetko zanáša na našu stranu, hnedý povlak pokrýva úplne všetko. Stoly, ktoré ráno utrieme, aby sme sa mohli najesť sú večer pokryté hrubým nánosom hnedého prachu. Stačí hodina byť v tomto prostredí a goliere košelí máme úplne čierne. Aj tváre vyzerajú ako po boji. Prach sadá na spacie vaky, kým do nich vlezieme, predbehne nás hnedý prach. Chodíme sa sprchovať ako na Tureckom Vrchu raz do týždňa v nedeľu. Ak sme aj vtedy v práci, nesprchujeme sa druhý týždeň, tretí týždeň, smrdíme potom, sme obyčajní humusáci, ešte že nás nežerie svrab. Musím sa nahlásiť u veliteľa, takto to už nejde. Vojaci ma prosia, „urob niečo, popros, žiadaj“, áno o zázrak! Veliteľ ma neochotne vypočuje, otravujem, viem. Potrebujem doplniť materiál do brašny, nič nemám a tu, čo je ošetrovňa vo výcvikovom priestore, jej ošetrovatelia s lekárom samy nič nemajú, tak fungujú stále! Napokon veliteľ sľúbi, že niečo skúsi doniesť z Humenného, uvidím, čo dokáže. A čo s vodou, pýtam sa. On, máte ju vo vakoch. A na umývanie? Choďte do útvarovej umyvárky. Kam? Tam z rúr fučí iba vzduch. Musíte vydržať! Vydržíme. Jasné, čo iné vedia povedať, velitelia prídu doobedu z Humenného, kde majú parádne bývanie v internáte, vždy jeden z nich ostane s nami a na druhý deň iný ostáva. Menia si prádlo, majú kde umyť, stále im ide teplá voda…. Čo robiť? Pýtal som sa vojakov z útvaru, čo tu slúžia, či sa dá dostať do doliny nejakým chodníkom k potoku, určite dole tečie voda. Jasné a ukážu, ktorým smerom mám ísť a kde hľadať chodník do lesa a nadol.

Našiel som, zbehol dole, trvá to tam a späť do pol hodiny. Horská voda je veľmi tvrdá, chladná, nevadí, mydlo nie a nie zmyť, nevadí. Utriem sa uterákom a vybehnem hore k nám. Kým prejdem terénom po tankoch, som špinavý, ako predtým. Na tvár stihlo toho toľko napadať, že je zas špinavá. K potoku chodím denne, takmer za tmy a niekedy idem nahor, keď už je úplná tma. Chodí so mnou aj niekoľko vojakov, vedia, že takto to ďalej nejde, žijeme v neustálej špine, horšie ako cigáni. Velitelia nám poludšťujú výbavu, doviezli z Humenného pinpongový stôl, hurá. Kuchári denne varia obed v poľnej kuchyni, pripravia čaj alebo kávu, ináč jeme stále suchú stravu, dva krajce tenkého chleba, koliesko dva čudnej salámy. Niekedy jablko, taký prepych.

Keď toto dnes píšem, píše sa rok 2026 a dej môjho príbehu, môjho života, porovnávam s rokom 1978, asi týmto slovám neuveria ani moje deti. Celý čas som príbehy z vojny nosil v sebe, nikomu nerozprával, načo, kto je zvedavý na ľudskú biedu? Premýšľam pridlhý čas, mám, nemám o tom písať, aká bola základná služba? Vy, čo toto čítate, ste v údive, ja dnes tiež, lebo zlo, tu drieme, ukrýva sa, ale to je len pretvárka, naberá rôznu podobu, je ako chameleón, splýva s prostredím, ale pozor, číha a zaútočí na nepripraveného, ale aj pripraveného, lebo je lepšie prispôsobivé, ako by ste čakali.

Bez vody sa nedá žiť, to mnohí hovoria, nedá, ale i dá, len keď je jej menej alebo skoro nič, zmení vám život, spôsoby, zvyky. Boli sme očkovaní pri nástupe do služby, aby sme v takýchto prípadoch, aké nám nastali, mohli piť vodu hoci zo zabahnenej kaluže, tak ju pijeme!