Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Michalovce, Druhá šikana

Palec na nohe sa nehojí. Rana zhnisala, bolí. Na nohu silno krívam, krivím bolesťou tvár, veliteľovi, ktorý má byť dnes s nami, ráno poviem, že potrebujem ísť k lekárovi, ranu treba riadne ošetriť, vyčistiť, previazať, nemôže byť dvanásť hodín denne uzavretá v tramkách, zaťažovaná chôdzou a prácou. Veliteľ prudko vstane, stolička, na ktorej sedel takmer spadla. „Prečo ma s týmto otravujete! Ste zdravotník? Ste! Tak sa dajte do poriadku a už sem za mnou nechoďte!“ Habkám, mám papier z ošetrenia, kde je napísané… „Vypadniteeee!“ A môžem prísť aj o nohu, v špine sepsa nepotrebuje na seba dlho čakať. Prst mám opuchnutý, Ja už naozaj nič na ošetrenie rany nemám, ako a kedy zájsť na útvarovú ošetrovňu, aby aspoň tam mi niečim ošetrili nohu. Peroxid som dávno nevidel. Dezinfekcia? Keby som aspoň do potravín v dedine mohol odskočiť, kúpiť vodku. Večer po práci zúfalý dokrívam na ošetrovňu. Nedám sa odbiť. Lekár pozerá na prst, dávam mu papier z ošetrenia v poliklinike, ani sa doň nepozrie, načo, vidí prs aký je premýšľa, čo naň dať. „Ty s takýmto prstom normálne robíš, celý deň je v tramkách?“ Hej, robím a je v tramkách.. „Ale vieš, že sa ti takto nezahojí.“ Viem a čo mám robiť, veliteľ ma vyhodil, aby som ho neotravoval. „Máte čudné velenie“. Máme, nič s tým nenarobím. „Pozri, každý deň takto po práci sem prídeš, vyčistíme ti to, dáme na ranu Framykoin, hádam pomôže.“ Cítil som sa ako žobrák. Zbiedený, utrápený prosím o milodar, o láskavosť, o službu biednemu. Niekoľko dní som večerom dokrivkal na ošetrovňu, kde ranu ošetrili a videl mierne zlepšovanie stravu. Nie na dlho. Raz ráno pri nástupe do práce sedemdesiat vojakov, jaj, nie sedemdesiat, ale už tradične, sú zo štyria v Humennom v chládku a oddychujú. Tí sa majú, vyvaľujú šunky a my tu musíme za nich makať! Čo je toto za život, keď je basa lepšia, ako tento tu, relatívne slobodný.. V nejakom filme takto trestný prápor posielali na práce. Ak bol natočený podľa skutočnosti, určite kaša, ktorú dostávali na obed, bola výdatnejšia, ako to, čo my dostávame. Plesnivý chlieb doma vyhadzujeme, tu sa je! Rožok? Kúsok syra v staniole? Bože, čo by som dal za maslo, keby bol rožok prekrojený, vo vnútri maslo, kúsok salám, s paradajkou, paprikou… Ak hladný myslíte na jedlo, tak je hlad ešte intenzívnejší! Ak si myslíte, že zveličuje, naopak, nemôžem a ani nechcem napísať úplne všetko, lebo buď by ste vracali alebo plakali.. Chalani varili slimáky, nie ako píšu recepty o príprave, ale ako kážu prázdne žalúdky! Aj stehná zo žiab!

Myslím, že nik z nás, sedemdesiatich vojakov, nič o tomto živote, nenapísal a nikomu, takto, ako ja, nerozpovedal. Je o dobe, ktorá klamlivo viedla spoločnosť v budovaní socializmu ku komunizmu. Chystám v poslednej kapitole mojich príbehov, ktoré sú v podstate o mne, mojom živote vojaka, ukázať skutočné dôvody toho, prečo sme žili vo Valaškovciach a nielen tam, ako v nejakom lágri. Naznačím len, že sme boli obeťami obrovského finančného podvodu!

Teraz dovoľte, pokračujem ďalej v písaní zážitkov a príbehov.

Tak teda, koncom augusta, raz pri rannom nástupe a rozdeľovaní mužstva na pridelené práce veliteľ prečíta mená desiatich vojakov, medzi nimi som aj ja. „Menovaní vystúpte!“, Čo sa deje? Pozeráme jeden na druhého, zavrú nás! To padlo ako prvé. Za čo? To bolo druhé. Za nič! To bolo tretie, Na výstrahu ostatným! Štvrté, Oddýchneme si, super, Piate. „Ste odvelení do Michaloviec, budete tam budovať sklad pohonných hmôt!“… Hmôt? Veď ešte tu sme práce neskončili a už máme inde začínať? „Rýchlo sa pobaľte, o tridsať minút odchádzate!“ Zbaliť pár vecí, na to stačili tri minúty. Odviezli nás na stanicu, za nami príde technika vlastnou osou. Dve vétriesky s návesmi, autožeriav, a hon. V Michalovciach, hneď v ten deň, ako sme prišli, do kasární, určili nám priestory s izbou, kde sme sa zložili. Hneď nato prišiel nejaký podplukovník, rozkázal nám prezliecť sa do pracovného a zaviedol na pracovisko. „Upravíte túto plochu, sem sa budú navážať nádrže na pohonnú hmotu, takto to bude a má hotové vyzerať!“ Jednému z chalanov podáva naprojektovaný nákres do rúk a povie, aby sme išli s ním po pracovné náradie. Krompáče a lopaty, hrable, metly. Náradie bolo uskladnené vo veľkom sklade, dal nám kľúče s tým, že čo budeme potrebovať, tu všetko nájdeme a ak budú problémy, máme ísť za ním do tamtej budovy, prstom ukázal kde, je podplukovník tem a tem. „Pracovať budete od siedmej do sedemnástej, ako vo Valaškovciach.“ Keď odišiel, pozeráme na projekt, potom na obrovskú plochu pred nami..

Smetisko na ktorom boli veľké kopy všeličoho, čoho sa armáda nevedela zbaviť, stavebný materiál, rôzny odpad, umývadlá, veľké betónové balvany a aj žulové, škvára z pecí po kúrení. Plocha bola pokrytá malými, väčšími a naozaj, veľkými kopami, ktoré sem dlhé roky navážali a zmenšovali priestor na ďalšie navážanie. Pozreli sme do projektu. Tam narysovaná rovná plochá ako pravítko s celkovými rozmermi, narysované nádrže s údajmi vzdialeností medzi nimi, uličky, aby bola dostupnosť. Tak toto nebude hotové ani do Vianoc, padli prvé slová a to sme ešte nevedeli, že sú tu dva vojenské útvary, kde je podobná plocha s podobným stavom! Otroci. Jediné, čo bolo v porovnaní s Valaškovcami lepšie, bola strava z kuchyne, kde je jedáleň a je tu Arma. Nik nám nepovedal, kto bude z nás veliteľom, tí z hora toto neriešia, asi si máme zvoliť niekoho spomedzi seba. Najvyššiu hodnosť desiatnika mal Jozef, slobodníkov, ako ja bolo niekoľko. Jednohlasne, Jozef, veľ, čo robiť, ako! Vétriesky so žeriavom medzitým dorazili, neskôr sa dovliekol aj hon. Vodiči sa išli zložiť k nám na izbu a potom sme dali hlavy dokopy, čo teraz, ako? Kým prišla technika, už sme mali aký taký plán. Hon upraví najmenej zanesený terén, kde vykope dieru, do ktorej nahádžeme všetko veľké, čo sa nedá rozdrviť, oceľové rúry, umývadlá, toalety. To zakryjeme menším odpadom a na vrch zeminu z otvoru. Potom sme sme každý deň pomaly vyrovnávali priestor a štvrtý alebo piaty deň bol priestor rovný ako pravítko. Nechceli sme veriť, že sme to dokázali za taký krátky čas. Podplukovník sa pozeral z okna kancelárie, ako práce napredujú, musel byť spokojný, to sme si mysleli. Teraz ideme voziť nádrže. Boli v priestore pri železničnej stanici. Niekoľko nádrží na sebe, vysoko do hora naukladané žeriav nakladal na vétriesky s návesmi vozili k ploche nádrže a hon ich skladal dole a hneď vozil na pripravené a vyznačené miesto. Práca išla od ruky, plocha sa plnila. V najlepšom k nám prišiel nejaký podplukovník a pýta sa, k to nám tu velí. Poslali sme ho za Jozefom. Chvíľu o niečom debatili, Jozef rukami gestikuluje, krúti zamietavo hlavou, podplukovník zvyšuje hlas, až ziape, nato sa otočí k nám a kričí, aby sme okamžite prišli k nemu. Jozef stojí so sklonenou hlavou, mlčí. Podplukovník začne. „Vojaci, teraz tieto práce prestanete robiť, pôjdete so mnou a ukážem vám, čo bude vaša úloha!“ Prejdeme s ním okolo niekoľkých budov a ukáže sa nám takmer tá istá scenéria, aká sa ukázala, keď sme našu plochu prvý krát uvideli. Možno aj väčší bordel, aký sme pracne upratali. Čo s ním? „Tu urobíte takú istú plochu, ako ste urobili vedľa, vyrovnáte ju do úplnej roviny, potom budete ukladať nádrže na pohonné hmoty tak, ako je to tu v projekte.“ Vložil Jozefovi papier do ruky. Jozef sa ho pýta. „Ale nám nik nepovedal, že máme robiť na dvoch plochách, pri dvoch útvaroch. Náš veliteľ nás poslal plniť inú úlohu tak ju plníme. Podplukovník ozelenel a reval na nás. „Vás poslali urobič čo máte a nie diskutovať!“ „Dám vás všetkých pozatvárať, slnko neuvidíte, o to sa postarám!“ To je jednanie. Dreli sme v beznádejnej situácii doteraz do úmoru, odteraz čo budeme, nocovať tu? Cez deň tam a v noci tu, ako? Jozef sa vybral za podplukovníkom do kancelárie, kde by mal byť, tam nebol. Opýtal sa vo vedľajšej, že kde je. Vraj musel súrne niekam odísť a mal by sa vrátiť za dva, tri dni. S tým prišiel k nám, čo teraz? Unavení, vyšťavený, bez chuti, sme sa pustili budovať novú plochu. Tretí deň tam robíme, plocha sa pekne menila, už bola rovná, ešte malé úpravy a bude pripravená pre nádrže. Zrazu sa zjavil „náš“ podplukovník. Z tváre bolo vidieť zúrivosť. „Ja vás všade hľadám a vy ste tu, čo tu robíte, kto vám kázal toto robiť?“ Jozef mu vysvetľuje, čo sa dialo, kým tu nebol, že prišiel iný dôstojník a rozkázal nám ísť sem a dať priestor do poriadku, pripraviť pre nádrže a voziť ich sem. „Okamžite choďte všetci tam, kde som vám kázal, aby ste pracovali!“

Toto je zlý sen, nedá sa tomu ani veriť, čo s nami lampasáci robia, nie sme stroje, sme ľudia.

Pobrali sme sa k prvej ploche a začali tam ukladať dovážané nádrže. Blížila sa sedemnásta hodina. Boli sme unavení, uťahaní, kto ale uverí, uzná, že máme úmoru naozaj dosť? Objavil sa podplukovník z druhej plochy. Zreval. „Čo tu robíte?“ Jozef hodil lopatu tak, že zaletela možno aj dvadsať metrov, prišiel k dôstojníkovi a povedal meno nášho podplukovníka. Že keď nás hľadal a nenašiel na jeho stavbe, nakričal na nás, ako teraz kričí on. Rozkázal nám vrátiť sa na pôvodné pracovisko a pokračovať v prácach, tak sme tu a pracujeme a dodal, prečo sa nedohodnú, ale hrajú s nami ping pong. Dôstojník ozelenel, vrieskal, že ho museli počuť aj niekde pri pivovare. Jozef nám pred ním povedal. „Chalani, je skoro pol šiestej, nestihneme večeru, končíme. „Čóóó?“ Skričí podplukovník. Potom Jozef dodá, mne je už jedno, nech ma zavrú, toto nie je život, takto sa nedá robiť ani byť. Išli sme sa navečerať, ignorujúc, čo lampasák urobí, bolo nám to už jedno, naozaj takto sa nedá. Po večeri sme sa všetci vybrali na vychádzku, aspoň že nám tie knižky dali a Jozef do nich každému napísal deň a čas vypadnutia z ďalšieho lágru.. Nepijem, nepil som, ale ten večer aj málo mi bolo veľa. Pili sme na Jozefov rozkaz, ten nám pitie platil, zajtra ma i tak zavrú, lúčim sa so slobodou. Tesne pred desiatou sme sa dovliekli na izby a do rána vyspávali opice.

O siedmej sme už všetci makali na prvej ploche. Keby vtedy dali vodičom fúkať, asi by tester na alkohol praskal. Nik nás neprišiel do obedu buzerovať. Okolo štrnástej sa zjavil náš podplukovník, Jozef prišiel k nemu, povedal o včerajšom incidente a aby sa tí dvaja dohodli, lebo takto sa nedá robiť. Robíme ako otroci, od skorého rána, denne dvanásť hodín, bez prídelu kalórií, sme takí istí ľudia ako on a ten druhý, ak sa to prehadzovanie nás tam a späť opäť začne, prestaneme robiť a nech si nás aj zavrú, nám je už všetko jedno. Neviem, čo sa po tomto podplukovníkovi preháňalo, hlavou, povedal len, aby sme pokračovali v práci a odišiel. Civily majú víkendy voľné, oddýchnu si, my drieme do sedemnástej, v nedeľu do štrnástej. Stále, kým sme v Michalovciach, striedavo na obidvoch plochách, tak sa dohodli tie dve šarže. Nádrže ukladáme raz na jednej ploche, raz na druhej. Nádrže staviame na železničné podvaly, aby stojany nestáli priamo na zemine. Výsledky našej lopoty chodia obdivovať lampasáci, pokyvujú hlavami. „Dobrá práca vojaci“. Za tú si nik nič nekúpi. Na konci tretieho týždňa roboty nás prvý podplukovník dá nastúpiť a prečíta rozkaz, všetci máme dostať opušťák, keď ukončime práce a vrátime sa na Turecký Vrch. Za ten čas, kým sa my v Michalovciach lopotíme, naši sa vrátili z Valaškoviec na Turecký Vrch. Cesta bola hotová a aj ďalšia pekne vo výstavbe pokročila.

Palec na nohe sa pekne hojí. Prvý deň v Michalovciach som zašiel po večeri na ošetrovňu s prosbou, aby sa mi pozreli na palec. Prvé slová od nich boli. „Kde si bol zašitý celý deň a až teraz otravuješ, vypadni a príď ráno!“ Chceli mi zabuchnúť pred nosom dvere, tak stihnem len, že od skorého rána som na nohách a makám, nikam nemôžem odísť, až večer, nedá sa mi prísť skôr, som jedným z nich. Na toto ma zavolali dnu, očistili ranu, dali Framykoin s tým, že zajtra sa ukáž. Raz mi jeden z nich po ošetrení povedal, že neveril, že my prídeme a tak rýchlo urobíme koniec dvom veľkým smetiskám.

Posledný víkend pred odchodom z Michaloviec sme ešte aj v nedeľu do večera pílili na cinkulári

podvaly pod nádrže. Veľa ich chýbalo na podloženie, tak sme ručnými zdvihákmi dvíhali nádrže, vyťahovali spod nich dlhé dubové opachy, zaniesli k píle rozpíliť na tri časti a potom naspäť podkladali pod stojany. Museli sme sa naháňať, mali sme na to dva dni, krátil sa nám čas odchodu do civilu.