Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Bojový výcvik

Musím sa vrátiť vo svojich príbehoch trochu dozadu, do prelomu zimy a jari, aby mali ucelenejší tvar.

Hlavnou úlohou holuba je plniť rozkazy. Poslúchať mazákov, neodvrávať, urobiť, čo prikážu.

Druhoročiak, zdravotník, mazák, mi jedného dňa hovorí, „pôjdeš za mňa na vojenské cvičenie“. Ako, kde, kedy? Padali moje otázky na suchý neúrodný piesok, pretože odpoveď bola, „povieš, že som ochorel a ty si moja náhrada, potrebujú plný počet zdravotníkov!“ Ale ja? Veď nemám bigošskú výbavu, nič, len plynovú masku. „Tá stačí, bodka!“ Čo tam bude robiť lopaťák medzi bigošmi? Čo ak ma za toto potrestajú? „Nik ťa za nič nepotrestá, pôjdeš tam za mňa a s diskusiou končím!“

Musel som zájsť za svojím veliteľom, aby vedel, kde som, ak by ma hľadali. Ten gúľal očami, že my s touto jednotkou nemáme spoločné nijaké bojové plány, oni ničia, my len opravujeme! Naozaj sa mi nikam nechcelo, vedel som o čom je cvičenie. Pred pár dňami naše práve skončilo. Dve noci som nezažmúril oka. Celá jednotka sa presunula aj s technikou hore do kopcov a stavali sme bunkre a zemľanky, ktoré mali tvoriť ubytovacie priestory. Hore bolo ešte trochu mokrého snehu. Technika sa zaryla do horniny a hĺbila jamy, pribúdalo blata. Vojaci zo smrekovej guľatiny stavali ubytovacie priestory, aj strechy boli z guľatiny, na ne naložili vrstvu mokrej, trochu zasneženej zeminy, nakoniec celý terén upravili, aby splýval s prostredím. Do vnútra hotových priestorov dali piecky, naukladali lehátka a neskoro v noci bolo všetko hotové, úloha takmer splnená. Lenže, ako piecky vyhrievali vnútro, zvrchu začal čoraz silnejšie kvapkať roztopený sneh. Nik si nemohol na lehátka ľahnúť, pretože by bol veľmi rýchlo úplne mokrý. Vojaci rozložili vonku ohne, aby sme sa zohriali a tak vydržali do rána bdieť. Okolo ôsmej sa vrátili dobre vyspatí naši velitelia a rozkázali všetko rozobrať, guľatinu odviezť na sklad a pôdu zarovnať a dať do pôvodného stavu. Práce trvali do neskorého popoludnia. Keď sme sa vrátili dole do domácich priestorov, na našu vojenskú jednotku, chcel som odísť na ošetrovňu, zvaliť sa do postele a spať, spať. Kdeže, veliteľ mi prikázal, že ako lapiduch som najviac oddychoval, čo nebola vôbec pravda. Robil som s ostatnými vojakmi čo bolo treba a kam ma nižší velitelia poslali. Unavený som bol ako ostatní. Musel som sa rýchlo pripraviť, prezliecť a nastúpiť do služby dozorného roty. Ďalších dvadsať štyri hodín stále na nohách. Ak by sa nič v noci nedialo, mohol som si oblečený, tak ako som nastúpil do služby, aj s obutými kanadami, krátko dve tri hodiny zdriemnuť. Celú noc, spať, ani zdriemnuť sa nedalo, všetci oslavovali vydarené cvičenie a ja som tŕpol, aby služba prebehla v poriadku. Keď som s ňou skončil na druhý deň a odovzdával službu pred šestnástou, oči sa mi lepili stále viac. Ledva som sa dovliekol na ošetrovňu, zvalil sa oblečený a obutý na posteľ a nepohol sa do nasledujúceho rána. Kolegovia zdravotníci mi potom hovorili, že som určite stratil vedomie. Len sledovali, či dýcham. Lekár s nami zas nebol.

S bigošmi som sa odviezol na ďalšie cvičenie, stále bolo vonku chladno a v noci niekde aj mrzlo. V batohu na plnú poľnú som mal ešus, bager a asi tri hrubé deky, nič viac. Pre vysvetlenie, ešus, boli v sebe tri hliníkové nádoby a bager, bola hliníková polievková lyžica, na konci zahnutá, pre zavesenie na vrecko košele alebo bundy. S týmto vybavením som nastúpil spolu s vojakmi z Vrchu na buzerák bratislavských kasární, pri Kukurici, kde velitelia kontrolovali výbavu, či plní podmienky vojenského cvičenia. Stáli sme v pozore, odhadom dvesto, tristo vojakov, obsah batohu plnej poľnej bol rozložený pred nami. Bigoši ešte pred nástupom fasovali samopaly. Ani ten som nemal, pretože zbrane sa vydávali na meno, moje medzi nimi nebolo. Velitelia sa postupne posúvali čoraz bližšie ku mne a ja som tŕpol, že ak uvidia tie deky a ešus, odpadnú. Už stáli predo mnou, jeden z nich spustil, „vojak, to čo znamená? Kde máte ostatné veci, čo tie deky?“ Habkal som po odpovedi, že len zastupujem zdravotníka, ktorý náhle ochorel. Veľmi rýchlo im došlo, že som holub, že k nim nepatrím, že niekto chytráči a beda mu. Jeden z veliteľov mi povedal, aby som si veci rýchlo zbalil a zmizol im z očí, nech teda zastupujem, ale nech sa im neukazujem na oči. Nezastrelili ma, to bolo hlavné! Zdravotný personál s lekármi spolu so mnou, sa naložil do vétriesky s červeným krížom v bielom kruhu a toto vozidlo sa zaradilo do dlhého radu ďalších vojenských vozidiel a pomaly sme sa posúvali mestom a krajinou mimo Blavy. To posúvanie juhom Slovenska trvalo celý deň, obed bolo suché „kádéčko“, čo boli konzervy. Večera bola podobná. Vojsko stavalo stany, no ja som v nich miesto nemal. Vétrieska bola nami preplnená, dnu sa kúrilo v malej piecke, dve deky som mal na podlahe a treťou som sa prikryl. Prešla prvá noc, podobne aj druhá a tretí deň bol návrat. Odo mňa nik nič nežiadal, veď aj prečo, mojou hlavnou bojovou úlohou bolo, neukazovať sa nikomu z velenia na oči a tak som rozkaz plnil. Zašíval som sa, ako sa len dalo. Vrátil som sa na ošetrovňu a okamžite padali otázky, „tak čo, ako, pýtali sa na mňa?“ Áno pýtali a čudovali, čo tam robím, vysvetlil som, že zastupujem, iba to. Neviem, ako týždne spával ten mazák, ale ja som mal spánok pokojný…