Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch V. Rota

Pozdná jeseň mení tvár, žlté a červené lístie opustilo konáre stromov, na zemi vytvárajú hrubé, no zato mäkké pestrofarebné pokrovce. Rád sa chodím prejsť prírodou, vyvetrať hlavu, nadýchať čerstvého vzduchu. Vrch je síce lesoch, je nimi obklopený, no tá kaki vôňa, či skôr smrad sa v prírode zo mňa pomaly, neochotne zlieza a aspoň na chvíľu sa ocitám akoby v civilnom živote. Snívam o ňom, predstavujem si voľnosť, kde si nemusím od nikoho na nič pýtať povolenie. „Dovoľte mi vstúpiť, dovoľte odísť, smiem prehovoriť“, čo všetko smiem..? Nič.., ani riadne žiť, dvadsať štyri hodín denne, tristo šesťdesiatpäť dní v roku, plus ďalší rok patrím iným, nie sebe. V roku mám nárok na desať dní riadnej dovolenky, kde do nej počítajú aj soboty a nedele, aj tie sú tu pracovné. Ošetrovňa vytvára malinký azyl, no iba naoko. Pod bielym plášťom som v kaki a tá farba štípe, väzní, núti aby som bol bdelý a nesníval.

V pivničných priestoroch ošetrovne je niekoľko miestností, je tam uskladnené uhlie na kúrenie, nejaké staré zdravotnícke potreby a aj zle uzatvorený sklad s dymovnicami. Miestnosť je nimi úplne plná. Sú v menších oceľových sudoch, riadne poznačené časom, žere ich hrdza a obsah z mnohých uniká von. Bol podvečer, začalo sa stmievať, ale ešte stále je svetlo, o necelú hodinu príde vojsko do jedálne na večeru a ja si urobím malý pokus. Do novín dám menšie množstvo dymovnice, ktorá bola unikla z deravého suda. Pred budovou ošetrovne je dosť veľké priestranstvo kde papier podpálim a čakám, čo sa stane. Postupne ako plameň postupuje k hmote, tá začne dymiť, ale ako! Nečakal som, že aj menšie množstvo dokáže to, čo nastalo. Beda mi. Dym zakryl celý priestor pred budovou a stále ho pribúda, hustne, hmota má silnejšie nervy, ako sú moje.

Dym postupuje dole briežkom k budovám jednotiek, Bože, fúkaj, fúkaj. V duchu sa modlím, nech ten čmud rozptýli aspoň vánok. Už sa dostal úplne nadol a začína pokrývať celý autopark, našťastie, dymovnica dohorela a vetrík málinko povieva. Nastáva mierny rozptyl dymu a naberá podobu jesennej hmly, čarujem zmeny počasia ako mág. V posádke si tých pár lampasákov možno nič nevšimne, hmla ako hmla, i keď tú moju je aj cítiť. Kým prišlo vojsko na večeru, stopy po dymovnice nabrali podobu riedkeho oparu, ktorý sa vznášal už len nad autoparkom. Dobrú trištvrte hodinu som tŕpol, čo ak niekto začne pátrať po pôvode náhlej zmeny ovzdušia. Už viem, aká je účinnosť dymovníc, ako fungujú a akú kuca pacu vedia narobiť.

V ošetrovni nastávajú veľké zmeny, prišli nováčikovia, čerství adepti medicíny a zdravotnej školy.

Pribudli povinnosti, zaúčať mladých ošetrovateľov, ukázať im, ako to tu funguje a čo všetko preto treba urobiť. Ale ako učiť niekoho, kto nechce vedieť, nechce spolupracovať, prišiel sa zašiť a v ústraní čakať na civil. Na každom kroku cítim neochotu, odpor k práci, povinnostiam. Unavuje ma to, dokedy mám robiť prácu za iných? Inde holubi makajú a mazáci sa flákajú, ja sa stále cítim a vykonávam práce ako holub, hoci patrím k druhoročiakom. Upratuje, čo mali upratovať iní, zásobujem, ošetrujem, sterilizujem. Tí dvaja sa buď len pozerajú, alebo niekam mimo budovy na dlhé hodiny zmiznú a lekári akoby nič nevideli, Nič ich nezaujíma, len aby na víkend odtiaľto vypadli a všetko ponechávajú na mňa. Som dôsledný a na moju škodu, pedant. To ma najviac unavuje. Pretože to, čo má byť urobené nie je a ak to neurobím ja, hoci príkazy od lekára dostávajú aj tí dvaja, pucujú len a len mňa. Búrim sa, bránim, tí dvaja intrigujú a lekári ich v tom podporujú. Napokon ma z ošetrovne vyštvú a vraciam sa naspäť na rotu so zdravotnou brašňou, ako lapiduch v jednotke, aj ako lopaťák. Zaraďujú ma do prác, medzi ostatných vojakov, fachčím pri miešačke a vyrábam panely, ako môj predchodca. Je nás na túto prácu niekoľko vojakov. Nik sa nechodí zašívať, odvádzame to, čo velenie očakáva. Pár panelov denne tvrdne na vzduchu a mne na dlaniach pribúdajú mozole. Sprvu to boli pľuzgiere, štípali, pálili, zakrvavené som si ich preväzoval, naordinoval samoliečbu. Zo začiatku, ako som opustil ošetrovňu bol medzi mnou a vojakmi akýsi odstup, no postupne sme sa zlievali do jednej kaki tekutiny. Bol som jedným z nich a nezaujímalo ma, čo sa deje na ošetrovni, denne som tvrdo makal a na iné nemal čas.

Dvojici nováčikov na ošetrovni veľmi rýchlo došlo, o koho prišli. Aj lekárom dochádzalo, čo sa stalo. Veci, ktoré sa diali akoby samé od seba, zmizli. Keby som vtedy vošiel do ošetrovne, ocitol by som sa akoby v smetnom koši. Nik nedezinfikuje chodby, sociálne zariadenie, ambulanciu a čo je najhoršie, nemajú čím sterilizovať, nemajú destilovanú vodu! To je zlé, veľmi zlé! Injekčné striekačky neboli jednorázové, ale zo skla a antikoru, taktiež aj ihly. Čím sterilizovať pinzety, skalpely, prepotrebné náradie? Sterilizátor bez vody je k ničomu a moderný, kde sa nastavuje čas sterilizovania, teplota, majú len v Bratislave. Jednorázové injekčné striekačky sa občas objavili, ale to bolo naozaj málokedy, vtedy ešte u nás neboli, možno v nemocniciach. Po destilovanú vodu som chodieval do autoparku k tankistom. Mali destilačný prístroj na výrobu destilovanej vody, jej potreby do batérií v tankoch, bývali veľké.

Nemal som problém raz za týždeň dostať od nich päť i viac litrov, podľa potreby. Keď začínala dochádzať, zašiel som k vojakom, poprosil ich a dali zo svojich zásob.

Ošetrovatelia sa vracali od tankistov z dlhým nosom, z vody nedostali ani kvapku. Išli lekári, poslali ich napriek tomu, že mali pred menom MUDr. do pi… A ich veliteľ len krčil ramenami, ak majú málo vody a vyrábať ju, nie je maličkosť, musia myslieť na svoje potreby. Lekári poslali po mňa, aby som im zaobstaral vodu, zašiel k tankistom a priniesol ju. Pozerám na nich, ste štyria a ja mám za sebou ťažký deň, som unavený, ruky ma bolia, a vy odo mňa niečo žiadate? Nevedel som, prečo ma zavolali, kým mi nedali prázdnu nádobu do rúk. „Aha. Tak ctení páni, v sklade v Bratislave majú destilovanej vody pre potreby habadej,“ Porúčal som sa a pri odchode poprosil, aby ma druhý krát nechali oddýchnuť, som po ťažkej, celodennej lopote.

Na ošetrovňu som sa na krátko vrátil okolo Vianoc. Ošetrovatelia aj jeden z lekárov išli domov sviatkovať a lekár potreboval skôr osobnú obsluhu, pucáka, nie ošetrovateľa. Druhé Vianoce trávim v službe, darmo som napísaný v žiadostiach o opušťák. Táto situácia to nedovoľovala. Lekári sa vystriedali, ošetrovatelia stále doma sviatkujú. S destilovanou vodou na chvíľu nie sú problémy. Snažím sa o čo najmenšiu komunikáciu a každý deň po skončení povinností sa vraciam na rotu. Už na ošetrovňu nepatrím, nie som jej súčasťou. Každé ráno po nástupe roty, prichádzam na ošetrovňu, lekári mi nemusia hovoriť, čo treba urobiť, všetko robím automaticky, sterilizujem, poupratujem, priestory svietia čistotou, pre mňa je to maličkosť, zvyk, pohybovať sa v takom prostredí. Ošetrujem rany, preväzujem pichám injekcie, robím okolo sedimentácie, zapisujem údaje, stačí iba naznačiť, chcem počuť čo najmenej úlisných slov.