Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Výplata

V nasledujúcich slovách odhrniem hrubý záves, ktorý ukrýval mnoho odpovedí na moje prečo, prečo. Prečo kaki ubližovalo.

Už je rok tomu od vojny, čo žijem civilným životom, polovica septembra minula, bývam a pracujem v inom okrese, ako je moje rodisko, kde bývajú rodičia. Na prácu si stále zvykám, je ťažká a tvrdá, no s tou na vojne ju nemôžem porovnávať. Pri nástupe prvý októbrový deň, čo som bol pár dní v civile, mi kolegyňa hovorí, že som určite prišiel z basy. Uhádla, len som to poprel. Nie, nikdy som nebol potrestaný, nič som nikomu neukradol, nikomu neublížil, nepodvádzal som. Neverila, darmo som vysvetľoval, že mi vojna zobrala vyše desať kíl váhy pri tvrdom makaní s lopaťákmi, že sme dostávali slabú stravu a bol som dlho viac hladný, ako sýty. Ani vy neveríte, že za socializmu niekto môže hladovať, keď tvrdo pracuje. Neviem, ako sa majú a čo robia tí, čo po nás nastúpili, no viem, že ak sa to, čo sme my zažili, opäť opakuje, viem, že ruka zákona určite zasiahne a ukončí otročina a hladomor. Dnes, rok po vojne, po predvolaní na Vojenský Súd Východného Vojenského Okruhu v Trenčíne, viem, že nastane náprava, dúfam. Nemohol som o mojich zážitkoch dlho hovoriť, nemohol som prezrádzať „vojenské tajomstvo“, lebo by ma vtedajšia ruka zákona určite potrestala. Za pravdu, vo svete najviac padá trestov. Píšu o tom žurnalisti, vysielajú médiá. Ľutujeme nevinných ak pykajú, lebo si dovolili ukázať, vysloviť, povedať, to čo mnohí vedia, ale strach ich núti mlčať, byť ticho.

Telefonovala mi mamka na pracovisko, prišiel na jej adresu, vlastne aj moju doporučený list. Stále mám v dokladoch u nej napísané trvalé bydlisko, tu, kde pracujem, mám napísané prechodné.

Z času na čas sa doma zastavím, i keď, dávno mám nový domov a nový život.

Povedala, že list musela otvoriť, je v ňom predvolanie na vojenský súd do Trenčína. Spýtal som sa, či nevie, prečo, či sa v ňom nepíše, prečo ma predvolávajú. Nie nič v ňom nie je, len aby som sa dňa toho a toho, dostavil tam a tam o toľkej k vojenskému vyšetrovateľovi majorovi S., ako svedok. Ten deň bol zajtra, o desiatej tam mám byť.

Vojdem do súdnej budovy v Trenčíne, na chodbe stretávam vojakov s ktorými som slúžil aj s mojimi Michalovčanmi. „Ahoj, ako sa máš, nevieš prečo nás sem predvolávajú?“. Nič neviem, ako oni, sme vystrašení a zároveň zvedaví, čo nás dnu čaká, čo od nás chcú, čo nedajú pokoj?

Predvolali nás desiatich, asi si vyberali náhodne, naozaj nič nechápeme.

Major S. si nás volá k sebe do kancelárie po jednom. Prvý je dnu päť, desať minút, potom vyjde, hneď ide ďalší z nás do vnútra. „Tak čo je, čo sa deje, hovor.“ Ani nemám chuť niečo hovoriť, povedal. Nenapínaj, vrav, pýtame sa, prečo nás volajú. Nedokázal nám niečo zrozumiteľné povedať, len to, „tam sú naše výplaty!“ Čožéééé?“, aké výplaty, čo za výplaty? „Naše výplaty, zopakuje“. Rovnako hovoria všetci, ktorí už majú výsluch za sebou, zvedavosť vo mne narastá, čo sa dnu deje?

Major volá dnu mňa. Vojdem, pozdravím. Povie, aby som sa posadil. Pýta moje doklady, zapisuje údaje. Potom sa opýta, či som v príbuzenskom stave s niektorým z tých, ktorým mená začína čítať. Sú to mená všetkých mojich bývalých nadriadených, našich veliteľov. Padlo naozaj dosť mien vysokopostavených dôstojníkov. Pár som poznal, lebo mi boli nadriadení. S nikým z prečítaných mien nie som v príbuzenskom stave. Zapisuje moje vyjadrenie k otázke. Potom sa opýta, v akej sume, koľko korún ste dostali za prácu, ktorú ste počas služby odvádzali? Koľko? Raz večer nám veliteľ, poviem meno, každému dával, akože za dobre odvedenú prácu, po sto korún, robili sme celú nedeľu do neskorého večera, asi za to. „To je všetko, nič viac?“ Opýta sa. „Všetko súdruh major, viac ani korunu.“ Potom sa opýta na stravu, aká bola… Ako opísať hladomor? Stručne poviem, mizerná, boli sme stále hladní, jedli sme aj plesnivý chlieb! Krúti hlavou, pokyvuje, mlčí, len si zapisuje odpovede. Opýta sa, čo mi môžete povedať na prácu, ako, čo a kde ste robili. Stručne, dvanásť hodín denne, aj soboty a niekedy aj nedele do noci. Skoro šestnásť hodín, iba čo bol obed a večera boli krátke prestávky. Major si moje slová zapisuje. Boli ste potrestaný za niečo? Sedeli ste v base? Áno, na konci vojenčiny, keď sme sa vrátili z Michaloviec. Prečo? Lebo veliteľ potreboval zastrašiť nováčikov. Nechápem povie major, vysvetlil som mu okolnosti, ako sme za niekoho nezodpovedného pykali my. „Čo ste robili v Michalovciach, prečo ste tam boli?“ Stručne vyrozprávam, čo sme robili, ako nás šikanovali dôstojníci. Pred sebou mal major hrubú knihu a začal v nej listovať, list za listom. „Je to váš podpis?“ Nie, potom ďalšiu stranu pri mojom mene, nie, ešte prešiel pár listov, zakaždým kde mal byť môj podpis, figuroval nejaký škrabanec, akože to mal byť môj.. Všimol som si že že sú riadkoch sumy 600 korún, 700, ako kde, aj 750 korún. „Ďakujem“, povedal major, to je všetko! Môžem sa opýtať súdruh major, čo tie sumy a podpisy ktoré nie sú moje znamenajú, o čo ide? „To sú vaše výplaty“. Každý mesiac ste mali dostať toľko peňazí, ako je tu napísané, každý jeden z vás. Ešte raz sa ma opýtal, „naozaj ste viac, ako sto korún za celý čas nedostali?“ „Nie, ani korunu.“ V zošite s výplatami som si všimol, sumy výplat vojakov, ktorí obsluhovali techniku, grejdre, bagre, Tatrovky, žeriav, hon, vodičov, 1200 korún mal dostávať vodič na DOKu. Alebo 1100 vodič tatrovky, mesačne! Mne to vychádzalo okolo 700 – 750 korún mesačne! Ešte som sa mal podpísať, že všetko, čo som tu povedal je pravda a už volal dnu ďalšieho. Vyjdem von a hneď chalani do mňa. „Tak čo, ako, o čo tu ide?“ Ani sa nepýtajte, chce sa mi vracať. Svine, špiny, grázli, také svinstvá nám urobiť, potrebujem ísť na vzduch rozdýchať to, čo som sa práve dozvedel. V daždi, studenom vetre, neustále miešať betón, vyrábať panel za panelom s krvavými rukami, so zahnisaným palcom na nohe stáť v špinavej priekope, kopať a odhadzovať von zeminu, zarovnávať kameň na krajniciach v prachu za grejdrom, smetiská meniť na rovné upratané plochy a ukladať donekonečna nádrže a potom začať znova, lebo podplukovníci sa zmýlili v číslach.. Podvod! Peniaze na stravu pre nás si rozdeľovali!!! A nám plesnivý chlieb! Toto je do neba volajúci zločin! Vyhladovali nás! Je to možné, aké majú tie zvery srdcia, majú ich vôbec? Preto tie tresty, preto okamžite basa za nič! Držať človeka v neustálom strachu, vtedy sa najlepšie kradne a podvádza, pretože strach nedovolí týraným hľadať pravdu! Otvára sa hrubý záves pravdy, je strašná, tých krívd, ublížení. Aby som si úraz palca riadne vyliečil, ako treba, aby som neprišiel možno o končatinu, tak ma vyháňali drieť a keď som si pýtal liek aspoň na bolesť, dostali sa mi iba nadávky a vyhrážanie. To bolo peklo v kaki.

K tomuto vyšetrovaniu, súd určite prinútili rodičia niektorých z nás, pretože v stave v akom sme sa vrátili po dvoch rokoch vojny, sa mladí ľudia nevracajú, neprichádzajú domov vyhladovaní, kosť a koža ako ja, ako keby sme vyšli z koncentračných táborov. Ja som doma mlčal, nechcel som hovoriť o pekle aj mnohí ďalší chceli zabudnúť, nechceli myslieť, na zlo, ktoré vymysleli naši velitelia, že nás strachom budú ľahko ovládať, podvádzať, okrádať!