Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch lX. Basa a civil

V neskorý večer pár dní pred odchodom do civilu, sme sa vrátili z Michaloviec na Turecký Vrch. Všetci sme potrebovali absolvovať na záver služby lekársku výstupnú prehliadku, vojsko chcelo mať potvrdenie, že nás prepúšťa úplne zdravých. Vétrieska nás doviezla do kasární pri Kukurici. Lekár z ošetrovne nás poslal na rentgen do mesta. Naspäť na Vrch nás malo odviezť to isté vozidlo, čo nás doviezlo. V meste, po absolvovaní rentgenu, sme rozpŕchli, každý vie čas odchodu nášho vozidla z kasární. Vozidlo s nami už dávno malo byť na ceste na Vrch, no jeden oneskorenec stále nechodí. Necháme ho tak, keď on nás má na háku, budeme mať aj my jeho. Ešte sme mu dali čas nejaké minúty, vieme, že neskorý príchod môže zle skončiť. Chalan prišiel, no bol na mol opitý.

Bude zle. A aj bolo. Veliteľ už na nás čakal pred budovou a hneď každého poslal rovno do basy, nedebatil prečo to, či ono. „Okamžiteee!“ Opitý chalan o ničom, čo sa pri vozidle deje nevedel, spal za paletami s jedlom pre kuchyňu. My, čo sme ešte deň dozadu dreli ako otroci, bez oddychu sme dnes sedeli v studených celách, kde lôžko tvorila tvrdá drevná doska, s jednou dekou na zakrytie. Tu sa nedalo od zimy aj v neskorom lete spať, konečne máme sľúbený opušťák za odmenu, za otročinu. Trpíme pre vinu iných, aká je to spravodlivosť. Chalani na rote pripravujú rozlúčkový večierok, boli za nami v base, že sa skladá na pohostenie, že prídu aj všetci naši lampasáci. Nech idú do riti, všetci, nech sa niekam strčia. My si dáme nakúpiť alkohol sem a tu sa ožerieme do nemoty a nech nás rovno pošlú do Sabinova, máme každého na ko.. te! Boli sme zúfalí, chalani už majú svoj civil, prišli v balíkoch z útvarov, kde narukovali, možno prišiel aj môj, kašlem naň. Chalani z roty chodili za nami, aby sme predsa len niečo dali na rozlúčku, že veliteľ nás na dve hodiny na ňu pustí. Tak dobre chalani, ale my sa na nej spijeme do nemoty, to je môj posledný rozkaz, povie Jozef, my zborovo „vykonáme“ veliteľ. Strážny nám doniesli fľaše s vodkou, kolujú nepretržite dookola, jedna za druhou, kým nie sú všetky prázdne. Toto je príprava na rozlúčku chalani, vládze povedať Jozef a v okamihu chrápe, ako michalovská píla pri podvaloch.

Tvrdé, studené dosky spôsobujú bolesť, na to aj sú, aby trest bolo riadne cítiť. Tak vám treba chalani, keď neposlúchate a robíte prúsery. Ale my? Ten, ktorého vinou sme v base, sa ani neukázal, neprišiel povedať, prepáčte chalani, tu máte pálenku, nech vám čas rýchlejšie uteká.

Večer pred odchodom chalanov do civilu, nás veliteľ pustil na dve hodiny na večierok. Ideme chalani, zakričal do ciel Jozef a tak sme sa brali, predvčerom opica, včera opica a aj dnes bude! To bude gorila, najväčšia aká behá po svete. Vošli sme do dôstojníckej jedálne, tej vymaľovanej, kde bol súd. Chalani dnu už pár hodín popíjali, oslavovali, spievali. Nám naopak, vôbec nebolo do spevu. Jedla bolo kopec, ale čo tam po ňom, bez jedla sme boli vyše pol roka, jeden večer nás bez neho nezabije. Sem pálenku! Medzi chalanmi sedeli všetci naši dôstojníci aj veliteľ. Vstal a vraví, aby sme sa krotili. My? Veď sme triezvy, nech sa krotia oni! Tí majú vypité. Veliteľ dodá, že ak sa nebudeme správať ako treba, hneď nás pošle naspäť. Nech, utrúsi Jozef cez zuby, My Michalovčania si usadíme spolu za iným stolom, pálenku lejeme do horčičákov a vlievame do seba ako vodu, za prvým druhý, tretí…Berie ma, čo tam po tom, aspoň do rána nebudem cítiť tvrdú pričňu. Potom sa rovno vyberiem k veliteľovi. „Môžem si prisadnúť?“ Kývne, že áno. Tak začnem „viete dobre, že nás trestáte len preto, aby ste ukázali nováčikom, tvrdú ruku vojenskej disciplíny, viete, že ste nás neprávom dali zavrieť. Len toto som mu povedal. Niečo mi k tomu odmietavo naznačoval, ale mne to už bolo jedno, plával som v opojení miestnosťou, kretén ostane kreténom a jeho mozog je dávno utopený v kaki. Možno uplynula hodina, ja som mal dosť, vtackal sa do basy, strážnemu povedal „otvor“, zvalil sa na pričňu a hneď zaspal. Neviem do kedy oslavovali chalani, možno ma hľadali, ja som bol tam, kde chcel veliteľ, aby som bol, rozkaz je rozkaz.. Ráno mi bolo zle. Chalani v civile z iných útvarov sa zastavovali v base, lúčili sa s nami, ľutovali nás. Našim veliteľ sľúbil odvoz až do Blavy. Naložený v dvoch vozidlách sa odviezli rovno na hlavnú stanicu. Pred odchodom pri base povyskakovali a lúčili sa, potom po nich ostal iba dym z vozidiel. Blížil sa obed. Čo bude, ešte tri dni si máme odsedieť, každý nafasoval sedem ostrých za nič! Prišiel veliteľ, „zbaľte sa rýchlo na rote, za hodinu máte odchod!“ Iba to povedal a zmizol. Neverili sme, ešte sa chce aj zabávať na našom utrpení, to mu nestačí, ako nám ublížil? Strážny nás ale púšťa, ponáhľajte sa, môže si to rozmyslieť. Má pravdu. Bežíme na rotu, v rukách držím civilné šaty, čo som pred dvomi rokmi odovzdával v Poprade. Pohládzal ich, kotúľali sa mi slzy..

Nejako nesedia, na nikom zn nás odev nesedel, visel ako na vešiakoch v skrini, vyzerali sme smiešne. Spomenul som si na vlaňajších mazákov, ledva sa do civilu vtrepali, šati boli úzke, tesné, napínali sa v švíkoch. U nás to bolo naopak. To nič, ešte snme stále dnu, v kasárňach, až budeme sedieť vo vlaku, až nebudeme vidieť kaki svet, potom uveríme, že je toto peklo za nami..