Svet v kaki, Veľká noc
Jar nám klope na okná, treba ich častejšie otvárať a vetrať miestnosti, aj celú budovu, lebo niekedy koncentrácia výparov po lyzole je taká hustá, že by ju mohli krájať. Keď som mimo ošetrovne, cítiť ma na diaľku. Vlastne, cítiť nás všetkých, nielen „bratov“ v bielych plášťoch, aj lekárov absolventov s čerstvým diplomom lekárskych fakúlt, náčelníčku, ktorá má na starosti funkčnosť zariadenia. Robím prievan, nech smrad vylezie z budovy, nechce sa mu, lyzolom sú hlboko nasiaknuté steny, zariadenie, asi aj naše mysle. Baktérie, vírusy tu majú po chlebe. Našťastie my si ruky v roztoku nemáchame, vždy na to mávame jedného, dvoch „pacientov“, aby si upratovaním odrobili „liečbu“. S príchodom jari sa blížia aj sviatočné dni Veľkej noci. Mňa holuba, samozrejme armáda nikam nepustí, ešte mi „horí špak pred bránou“ a mazákom sa viac cnie za domovom alebo skôr, za frajerkami. Lekári sú traja, robia na sviatky prípravy po svojom. Vypisujú ostošesť recepty na výber špiritusu v lekárňach. Každým dňom bližšie k sviatkom je to úzkoprofilovejší tovar. Naše kasárne sú o dosť menšie, ako druhé pri zimnom štadióne. V tých je asi viac zdravotného personálu a ten má pred nami náskok, lebo stále častejšie prichádzame z mesta bez tejto tekutiny. V skriniach pribúda zásob, ale lekári nie sú s nimi spokojní, sviatky treba osláviť, takže sa musíme viac snažiť, a zohnať viac fliaš. Myslím, že lekárne vtedy v Poprade ako prvé splnili päťročný plán, čo sa týka špiritusu, lebo za necelý týždeň v tom roku, vyskočila krivka jeho predaja, či skôr expedícii, prudko nahor, nikde ho zrazu nemali, vďaka nášmu úzkemu záujmovému kruhu. Pre istotu k týmto zásobám pribúdal aj alkohol z obchodov a tiež pivo. Lekári boli spokojní s obsahom skríň, aj mazáci sa tešili, len nech lampasáci čím skôr vypadnú z kasární. Izby s chorými sme vyprázdnili, pre istotu, aby mali lekári kľud. Sviatky mohli začať. Samozrejme, špiritus sa primerane riedil destilovanou vodou, koncentrovaný sa nedal piť. Tri dni boli lekári s mazákmi namočení v liehu. Neprítomný pohľad a slová zmenené na nezrozumiteľné bľabotanie trvali tri dni a tri noci. Medzitým do seba niečo napchali, aby ten maratón vydržali. Celý čas som tŕpol, aby neprišla nejaká kontrola. Veľkonočný pondelok mal podobu veľkého množstva vody po chodbách, izbách, voda tiekla schodmi nadol. Lekári plnili vodou vedrá, lavóre, naháňali sa chodbami a oblievali. Mokré boli steny, úplne všetko. Voda neminula ani izby, ambulanciu. Nestíhal som behať s handrami a stierať mokrotu. Na utieranie vody som si zobral na pomoc jedného pacienta. Kým sme došli na koniec dlhej chodby, jej začiatok bol opäť mokrý a s utieraním sme mohli začať odznova. Nemalo to konca. Do kelu aj so sviatkami, jedni sa zabávajú a druhí bezvýsledne drú do úmoru. Okolo obeda oblievačka skončila, voda kvapkala aj zo stropov, tam sa voda dostala z veľkých striekačiek. Pamätám si, ako večer si jeden z lekárov sadol k umývadlu a kým si naň nepoložil hlavu, prikázal mi, zobudiť ho, keď bude v Olomouci. Že toto je čudný rýchlik a dúfa, že nemešká. Povedal, že ráno musí byť v Prahe. Pár krát sa v noci zobudil, veď umývadlo nie je poduška. musel som ho ubezpečovať, že ešte Olomouc nebol. Budova ošetrovne mala jednu výhodu, mohla sa zamknúť, pri dverách bol zvonec a každý, kto chcel dnu, musel zvoniť. Našťastie, celé sviatky bol zvonec ticho. Tri dni som takmer nespal. Veď ako aj, mojou hlavnou úlohou, ako jediného holuba v budove, bolo dávať pozor, poučili ma, že ak by niekto aj prišiel a potreboval pomôcť, som tu na to ja, ostatných nik nesmel rušiť, sú sviatky! V utorok ošetrovňa postupne rozbiehala funkčnosť. Na ambulanciu stačil jeden lekár, no bolo treba dávať naňho pozor. Našťastie, lampasákov bolo v kasárňach pomenej a ani náčelníčka sa neobjavila. Týždeň po sviatkoch ako tak prešiel, peklo nastalo až ten ďalší. Budova sa jedného doobedia začala otriasať od kriku a revu. Náčelníčka dala nastúpiť celý personál aj lekárov a začala na nás z plného hrdla ziapať, že kde je špiritus. Nikde nie je ani jediná fľaša, nič. Lekárne poslali vojsku faktúry. V pozore sme stáli dlhé minúty, opľutý od emotívnych slov náčelníčky, aj som ju ľutoval. Na veliteľstve si musela zliznúť za všetkých poriadny pucung, lebo špiritus už vtedy bol dosť drahý. Keď sme sa rozišli za povinnosťami, jeden mazák ticho utrúsil, „zas má krámy“, preto je nasratá a my si to musíme zliznúť, prvý sme jej po ruke. Kto vie, zakrátko zmením toto zelené pôsobisko za iné, niekde dole na juhu Slovenska..
Nápad – ★★★★★
Námět je neuvěřitelně silný, protože vychází ze skutečných, syrových zážitků, které čtenáři doslova otevírají oči. Závěrečné odhalení finančního podvodu dává celému utrpení a šikaně nový, mrazivý rozměr, čímž text přesahuje běžné vojenské vzpomínky. Nosná myšlenka o ztrátě lidskosti a systémovém zlu je podána velmi úderně, originálně a naprosto autenticky.
Atmosféra – ★★★★★
Atmosféra je naprosto pohlcující a místy až fyzicky nepříjemná, což je u tohoto tématu obrovské plus. Dokázal jsi skvěle přenést na čtenáře pocity beznaděje, zimy, hladu i neustálého strachu z nespravedlnosti. Emoce, zejména v pasážích o brutálním napadení nebo záchraně zraněného vojáka, jsou hmatatelné a nenechají nikoho chladným.
Provedení – ★★★☆☆
Text je velmi čtivý a plynulý, tvůj vypravěčský styl má přirozený spád a dokáže udržet pozornost i na takto obrovské ploše. Je však potřeba zapracovat na struktuře a chronologii, občasné odbočky a skoky v čase mohou čtenáře mírně zmást. V textu se nachází dost překlepů, chybějících čárek a podivných mezer před interpunkcí, což trochu ruší, ale vzhledem k síle obsahu to lze při dalších korekturách snadno napravit.
Celkové hodnocení:
Jde o neobyčejně silnou a odvážnou zpověď, která má obrovskou historickou i lidskou hodnotu. Přestože text potřebuje pečlivou redakční a jazykovou úpravu, tvůj talent vtáhnout čtenáře do děje a předat mu hlubokou emoci je nezpochybnitelný. Určitě v psaní pokračuj, protože tvé příběhy mají duši a zaslouží si být vyprávěny.