Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch ll. Sucho a Ťažký úraz

Na prelome jari a leta bývaval na Tureckom Vrchu problém s pitnou vodou. Dolina, v ktorej bola vojenská posádka, sa pri konci postavených budov a ďalších zariadení, rozdeľovala na dve časti.

V tej kratšej, v kopci, pár stovák metrov nad prasačákom, bol do zeme postavený veľký zásobník na vodu. Pramene, ktoré ho mali zásobovať vodou, mali slabú výdatnosť. Zimy bývali na sneh slabé, ak napadalo pár centimetrov, rýchlo sa roztopil. Malo to výhodu, pretože kým na severe sa ľudia pre napadaný sneh stále lopotili, tu stačilo trochu soli alebo krátky čas, ktorý sa o jeho roztopenie postaral. Iné bolo, ak prišli mrazy a bola poľadovica, okolité cesty sa museli posýpať starým spôsobom. Vojaci lopatami rozhadzovali popol a škváru z korieb vetriesok.

Ako som v úvode začal o vode, čím boli dni teplejšie a suchšie, tlak v potrubí klesal, až vyššie postavené budovy bývali bez nej. Pre potreby kuchyne bývala pristavená cisterna, ale to bolo málo pre bežný život celej posádky. Voda sa začala dovážať z letiska v Kuchyni. Na toto sa využívala vojenská hasičská cisterna. Vnútro nádrže najprv vojaci riadne vyčistili, vydezinfikovali. Vozidlo bola Tatra 148 s objemom nádrže desať až dvanásť kubíkov vody. Trasu z Vrchu do Kuchyne otočila dva, maximálne tri krát za deň. Čas zabralo namontovať hadice, dostať vodu do nádrže, nasypať dnu určené množstvo chlóru a kým prešlo trasu k zásobníku, už bol vo vode úplne rozpustený a dostatočne rozmiešaný. Ten chlór som sypával väčšinou ja, s chlórom nemohol hocikto narábať, musel sa dávať v presne určenom množstve, tak kázali predpisy. Odomykal oceľové dvere zbernej nádrže pre hadicu a pozrel na jej takmer prázdne dno. Keď sme do nej cisternu vyprázdnili, hladina vody len málinko vystúpila nahor. Čo je to naliať desať, dvanásť kubíkov do nádrže s objemom asi dvesto, tristo kubíkov. Voda začínala byť vzácna a muselo jej byť vždy dosť každú sobotu. To bol deň, kedy bývalo väčšie upratovanie, ktoré končilo sprchovaním.

Každá vojenská jednotka mala určený čas na sprchovanie, teplá voda tiekla iba krátky čas v jediný deň v týždni. Poslední končili v sprche už len so studenou vodou, smola, no i tak dobre, že vôbec tiekla.

My sme mali na ošetrovni obrovský vak na vodu, ktorú sme nosili z cisterny pristavenej pri kuchyni.

V jeden podvečer koncom pracovného týždňa, pred ošetrovňou bolo počuť prudké zabrzdenie veľkého vozidla. Vyskočili z neho vojaci a búchali na naše dvere. Už pri tých zvukoch spred budovy, sme bežali otvoriť a vojaci nás hneď ťahali ku korbe. Otvorili zadnú bočnicu, dnu boli zakrvavené nosidlá s vojakom, ktorý na nich nehybne ležal. Odniesli sme ťažko zraneného vojaka, ktorý bol v bezvedomí, do vnútra. Horšie bolo, že sme v tom čase mali iba jedného lekára, ktorý mal práve službu na ošetrovni v bratislavských kasárňach. Službu sme mali len dvaja zdravotníci, tretí bol na Cestnej rote, kde dlhšiu dobu vypomáhal s výrobou betónových panelov pre potreby motostrelcov. Čo robiť ako prvé? Rýchlo naliať do seba vody, aby sme neodpadli a začali skúmať stav. Bolo to horšie ako zlé, nevedeli sme čo má celé a čo zlomené. Vojaci, ktorí zraneného priviezli hovorili, že mal službu v hliadke na hláske, z ktorej spadol dole na zem.. Hláska je asi osem až desať metrov vysoká drevená veža. Mal na nej službu, pretože tankisti mali cvičenie, v ktorom prebiehali aj streľby. Hlások bolo v tej oblasti niekoľko, vzdialených dosť ďaleko od seba a povinnosťou hliadok bolo sledovať okolie, aby sa v tom priestore nepohybovali nepovolané osoby. Dosť často sa stávalo, že si civilisti z okolitých dedín vyšli do prírody, zašli aj ďalej, do vojenského priestoru, ktorý bol najnebezpečnejší počas strelieb. Čo bolo pre zraneného najhoršie, bol čas, počas ktorého ležal bez pomoci na mokrej zemi, kde ho ukrývala vysoká tráva. Cvičenie skončilo, vozidlom obiehali jednotlivé hlásky, odvážali vojakov ku svojej jednotke. Keď prišli k hláske, z ktorej vojak spadol a nevideli ho tam, nevedeli ešte, že tam leží a potrebuje súrne pomoc, vrátili sa bez neho s tým, že sa asi vybral k ostatným pešo. Keď ale nechodil a už všetci odchádzali z cvičenia dole na posádku, začali ho hľadať. Keď ho našli, mysleli, že nežije, no potom sa trochu pohol, tak rýchlo zalarmovali vodiča Tatrovky, položili na nosidlá a doviezli k nám. Najprv bolo potrebné zaistiť dýchanie, čo bolo veľmi ťažké, nos bol zakrvavený, vlastne celá tvár vyzerala hrozne. Spodnú sánku mal úplne rozdrvenú, ako som mu otváral ústa začali sa z nich sypať malé kostičky. Pinzetou som ich postupne zbieral a odkladal na sterilnú gázu. Konečne boli ústa dostatočne uvoľnené na dýchanie. Nemali sme nijaké pomôcky, ktoré využíva ústna chirurgia. Len obväzy, pár fixačných pomôcok, o sterilných latexových rukaviciach sme mohli snívať. Snažili sme sa nezasahovať do rán, len ich poprikrývať, aby sa pri prevoze do rán nedostali nečistoty. Zafixovali sme zlomenú nohu, bola neprirodzene vykrivená a podobne aj ruka. Ako to má s chrbticou, tak, to bolo najťažšie. Preložiť ho na iné nosidlá? Nie, nič pevného pod chrbát sme nemali. Vojak sa nám medzitým preberal a hneď upadal do bezvedomia. Žije, to je hlavné! Musí vydržať, začal náš boj, musí žiť, nedopustíme, aby nám v rukách skonal. Kázali sme vojakom, aby telefonovali do Bratislavy nášmu lekárovi, aby nám vybavil sanitku, pretože nebolo to ľahké. Sanitné vozidlo stálo v autoparku, vodič, ktorý ju mal na starosti potreboval papiere, povolenie, tie nemal kto vypísať. My sme len na všetkých, ktorí mali odvoz v rukách apelovali, že tu naozaj ide o život, každá sekunda, nie minúta čakania, môže stáť život človeka. Odvezte ho tým vozidlom, ktorým ho doviezli k vám! Padlo napokon rozhodnutie z hora. Kým by prišla sanitka z vojenskej nemocnice z Bratislavy, možno by bolo neskoro. Ale odviezť takto zraneného odtiaľto toľko kilometrov, to by nevydržal, prízdna korba nákladnej Tatrovky príšerne nadhadzuje, to nie! Napokon sa velenie poľudštilo a povolilo odvoz vojenskou sanitkou. Kto vie, ako vyzerali v tom období ruské sanitky UAZ s vysokými nápravami, akú maximálnu rýchlosť dosahovali, čo s ňou robili nerovnosti na cestách, asi vie, že veľký rozdiel odvozu nákladiakom a týmto vozidlom, nie je. S modrým majáčikom si nás na cestách nik nevšímal. Nik nám nedával prednosť, siréna nefungovala a každý si asi myslel, že s týmto vozidlom ideme na výstavu veteránov.. Konečne sme došli do nemocnice, už nás tam lekári čakali. Kým sme ešte na ošetrovni kontrolovali zraneného a riešili zranenia a základné životné funkcie, vojaci celý čas obsluhovali telefón a diktovali nálezy opisovali situáciu nášmu lekárovi. Kým sme prišli do nemocnice, lekár tam medzitým volal a opísal stav zraneného. Sánka bola zabalená v sterilnej gáze, tú som vložil do rúk lekárovi, ktorý zisťoval rozsah zranení. Iný lekár mi položil ruku na rameno, to bola pochvala za dobre odvedenú robotu, povedal, že vojak prežije, len kto vie s akými následkami. Až neskôr sme sa dozvedeli príčinu pádu. V ten deň dosť pršalo, drevo zvlhlo a bolo klzké, v kanadách sa na všetkom dosť kĺže, zvlášť na mokrom podklade. Ako spadol na dosky so samopalom na pleci, pretočilo ho a popod zábradlie spadol až dole na zem. Nevedel o sebe, či ho hľadajú, čo je sním, nemohol si privolať pomoc. Raz, asi po trištvrte roka od tohto prípadu niekto na ošetrovni zazvonil. Pred dverami stál chalan v civile a spýtal sa, či ho spoznávam. Samozrejme nevedel som, kto to je, tak mi hovorí, „ty si mi zachránil život“, tebe vďačím, že som tu“. Keď ležal v bezvedomí, úlomky z čeľuste sa postupne posúvali do dýchacích ciest. Z ústnej dutiny som pinzetou povyberal z krvavej kaše všetko, čo sa v nej zabelelo, nemohol som ísť dnu prstami, aby som mu tam niečo nezaniesol, nestíhali sme sa pripraviť, dobre umyť ruky, našťastie, z ostatných rán veľmi nekrvácal, konali sme automaticky, ako roboti, človek je človek a vtedy som zistil veľmi dôležitú vec! Žiadna panika, nikdy! Človek znesie veľa, veľmi, veľmi veľa!