Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch lll. Postrelenie, Gynekológ, Nečakaná kontrola

Dni sa mi vlečú ako slimák v zelenom svete, kým on za sebou zanecháva slizký povrch, za mnou ostávajú napísané písmená, mená, opis chorôb, stav, diagnózy ošetrených vojakov. V ambulancii na stole je hrubý zošit, do ktorého všetko zapisujem, každé ošetrenie, ako do kroniky ktorá uchováva nami zanechané stopy, smerovanie, cieľ. Liečim väčšinou cez telefón, opíšem stav, lekár je čoraz častejšie v Blave a ak si neviem rady, mám zavolať. Starší zdravotník Jozef je už jednou nohou v civile, meter, ktorý strihá, je čoraz kratší a ohľadom služby na ošetrovni, všetko necháva na mňa, výborne! Nikam nechodím, do dediny sa mi nechce, okrem krčmy nič iné tam nie je a mne alkohol nič nehovorí, môže si tiecť hoci z vodovodu, je mi ukradnutý. Z času na čas sa ošetrovňa zmení na záchytku, kde dovlečú do nemoty opitých vojakov a my ich dávame do kopy. Ovracajú nielen seba, ale všetko, na čom ležia, podlahu a niekedy aj steny. Aby nebol smrad, musíme to hneď drhnúť a keď skončíme, vybehne opitému zo žalúdka ďalšia várka a niekedy sa všetko opakuje aj tri, štyri krát. Dlhé hodiny bdieme nad nimi, aby sa zvratkami nezadusili a keď sa nadránom trochu preberú, buď ujdú oknom, lebo budova je prízemná a okná nízko nad zemou alebo si potichu odomknú kľúčom, ktorý nechávame vo dverách. Keď ich neskôr stretneme, tvária sa, že to, čo sa stalo, nikdy sa nestalo. Nevďak a nadávky si vypočujeme veľmi často. Ak niekto pýta liek a nepotrebuje ho, nadáva, ak potrebuje liek a nie je, nadáva, ak dostane liek, ale bolesť neustupuje, nadáva, ak mu pomôžeme, nadáva, prečo sme ho nechali dlho trápiť, on si myslí, že všetko o stave má napísané na čele, aj ako začať liečbu a čo mu najlepšie zaberie. Na stole je hrubá kniha Vedemecum medici, občas v nej listujeme, ale tá patrí do rúk lekárom, tí z nej hádajú diagnózy, príznaky, spôsob liečby. Platí pravidlo, ak chorému pacientovi toto nezaberie, nepomôže, príde opäť a skúsime niečo iné, možno sa trafíme..

Jedného doobedia zastane pred ošetrovňou vojenské vozidlo, UAZ, zas je zle, niečo sa stalo. Vystúpi z neho vojak a beží k naším dverám, ktoré už, už otvárame. Pravú ruku má celú v krvi, tá kvapká všade, kde vkročí, drží si zápästie a od bolesti stále stoná. Zavedieme ho do ambulancie, lekár samozrejme ordinuje v Blave. Čo teraz? Opýtame, čo sa stalo, ako prišiel k takému úrazu. Spôsobila to signálny pištoľ. Zlou manipuláciou si strelil do ruky, strela krajom zasiahla aj nohu, ale rana na nej vyzerala ako škaredý, dlhý škrabanec. Čo s rukou? Pohneš prstami, skús, poviem, držím ho za zápästie. Málinko dokáže pohnúť všetkými prstami. Chvála Bohu. Je to dlaň pravej ruky, veľmi škaredé, no povrchové zranenie, silná popálenina s potrhanou pokožkou. Volám pre istotu lekárovi do Blavy, čo sa stalo, popíšem zranenia a pýtam sa na postup. Keď urobím všetko podľa pokynov, ruku má vojak už obviazanú, odvezieme sa prvým vozidlom, ktoré smeruje z Vrchu do Blavy, rovno do vojenskej nemocnice. Tam ho ošetria, ja medzitým mám počkať, že to nie je na príjem a po niekoľkých hodinách smerujeme električkou do kasární pri Kukurici. Kým odtiaľ nepôjde zásobovacie auto na Vrch, počkáme na ošetrovni a s lekárom debatím o úraze a našom fungovaní bez neho. Keď predsa len lekár príde hora za nami, pobudne deň dva už vidíme na ňom, ako ho omína, čo by odtiaľto najradšej vypadol. Odborne je ženským lekárom, gynekológom, chodia za ním nielen všetky civilné osoby ženského pohlavia, ale aj ich známe a známe známych. Niekedy má v ambulancii za deň viac žien, ako chlapov. Je ženatý, má už dieťa, rodina býva v Blave, tak sa jeho častým službám v meste vôbec nečudujeme. Padla od nás aj otázka, že keď ako ženský lekár vyšetruje denne veľa pacientiek, ako funguje ako muž, chlap doma? Či im to s manželkou v spálni klape. Usmial sa a povedal, že profesijné veci nenosí domov. No niečo k tomu pridal, že je rozdiel mať na stole ženu v rokoch a iné mladá dievča, krv a mlieko. Tak a dostali sme ťa chlapče! Predsa nie je žena ako žena. Iste, je to tak, keď sa trochu rozhovoril. Stále je chlapom, aj keď má pred sebou ženské pohlavné orgány. Len aké to bude u nich doma po rokoch, keď sa iskra vytratí a pohlavie úplne zovšednie. Ale to predbieham, náš lekár je inteligentný muž, naberá prax, zlepšuje odbornosť a ženy……, niektoré sú potvory. Idú k lekárovi len tak, z dlhej chvíle..

Jozefovi ostávajú do civilu necelé dva mesiace, ale bez manželky už teraz to nevie vydržať. Veliteľ ho nechce pustiť na opušťák na víkend domov. Kto vie prečo, čo mu sadlo na nos, iných pustí aj dva tri krát po sebe. Jozef si v piatok podvečer odskočil do dediny na stanicu po manželku, ktorá za ním pricestovala vlakom. Vzduch bol čistý, lampasáci už víkendovali vo svojich domovoch, lekár ordinoval v Blave, ja nič nebudem vidieť, vedieť, počuť a ak aj niečo zachytím, nič to nebolo. Počkali, kým sa viac nezotmie a pomaly sa prichádzali k posádke, povyše ktorej bola lesná zvážnica, kde už nebol plot, brána bola ďaleko a cez hustý porast nič nebolo vidieť. Tá cesta slúžila každému, kto sa niekde zdržal a nechcel sa konfrontovať so strážnou službou. Bola už poriadna tma, keď si Jozef priviedol manželku na ošetrovňu. Hneď sa zavreli do pacientskej izby a do rána z nej nevyšli. Potom prišli do našej spoločnej izby, chvíľu v nej zotrvali, kým sa nenajedli a už zas prášili do pacientskej. Sa majú, bol počuť neustály vrzgot, „čo si to nenamažú?“. Mazali usilovne, ale čosi úplne iné.. Pred obedom zazvonil telefón, z jednotky sa pýtali na Jozefa, tak som ho išiel zavolať. Na ošetrovni my zdravotníci nezvykneme klopať, rýchlo otvorím na izbe dvere, chcem niečo povedať, ale obraz, ktorý som mal zrazu pred očami, mi nedovolil prehovoriť, len mi ostali ústa dokorán otvorené a rýchlo som dvere zas zatvoril. Vyrušil som obidvoch v tom „najlepšom“. Za chvíľu prišiel Jozef do našej izby, zdvihol slúchadlo a zavolal na svoju jednotku. Chvíľu niečo hovoril a zložil. Nič sme nehovorili o tom, čo sa pred chvíľou stalo. Potom odišiel do izby za manželkou. Tak prišiel obed, opäť sa objavili v spoločnej izbe, najedli sa a zas do svojho. Našťastie bol úplný kľud. Také pokojné popoludnie, kde bolo počuť bzukot dotieravých múch, občas sa nejaký hlas predral z kuchyne. Čas pokojne plynul. Chytali ma driemoty, keď niekto zrazu začal silno búchať na naše dvere, ktoré viedli k nám z jedálne. Pomaly som sa k ním dovliekol, odomykám a otváram, chcem spustiť niečo, že „čo otravujete“, keď som doslova zdrevenel, predo mnou v jedálni pri dverách stáli neznáme vysoké šarže, major, plukovník a ešte ďalšia vysoká šarža, možno podplukovník alebo ďalší major.. Jeden z nich spustil do mňa veľký krik, či nepočujem klopanie, že dlho klopali a nik im neotváral. Na ten krik vybehol Jozef od manželky z izby, veľmi rýchlo zhodnotil situáciu a niečo mi naznačil, aby som ich tam zdržal, čo najdlhšie, aby nevošli dnu k nám. Snažil som sa ako sa dalo, podával hlásenie, že slobodník ten a ten, mám službu na ošetrovni, počas nej sa nič zvláštne nestalo.. zatiaľ Jozef volal nášmu lekárovi do Blavy, vysvetlil svoju situáciu a niečo spolu usmolili s tým, že jeho manželka je akože dcéra pani, ktorá má službu v telefónnej ústredni na posádke, že jej náhle prišlo zle, tak prišla k nám na ošetrovňu. Tu lekárovi opísal jej stav a ten odporučil dať upokojujúcu injekciu, sedatívum. Jozef ešte rýchlo stihol zavolať pani na ústredňu, aby bola pre každý prípad v obraze a po tom všetkom, čo postíhal, biely ako stena sa dotackal ku mne a habkal po slovách. Šarže prešli tesne popri nás do vnútra a prvé dvere vľavo, boli do izby s Jozefovou manželkou. Tie jeden z nich otvoril a všetci ostali stáť v nemom údive. Vzadu v poseli ležala mladá žena a akože spí. Všetci pozreli na nás, že čo to má znamenať. Jozef povedal o čo ide, kto to je, že prišla za mamou, že jej bolo zle od rána a vie, že tu máme lekára gynekológa, tak chcela vyhľadať pomoc, ktorá bola najbližšie. Dodal, že dostala sedatíva a je na pozorovaní a ak by sa stav nezlepšil, že ju máme poslať do Blavy. Neviem, či to tí zožrali, viem len, že do ďalších miestností nešli. Niečo medzi sebou hovorili, pozreli sem tam na nás, otočili sa a odišli. Keby som sa pozrel do zrkadla, určite som bol podobne bledý, ako Jozef. Nejaký čas sme sa spamätávali a predýchavali situáciu, ak pôjdu do ústredne, začnú sa vypytovať na mená, ľahko si zrátajú, koľko je dva a dva. Našťastie nič také neurobili. Jozef pre istotu zavolal pani, či u nej nikto nebol, ona, že nebol. Podvečer Jozef vyprevadil manželku do dediny na stanicu.