Rozhovor so smrťou.
Občas sa v noci zobudím,
nezasvietim, poznám byt, každý kút.
Aj keď o niečo šuchnem, zavadím,
neuvoľním sa úplne zo sna, z jeho pút.
V kuchyni beriem pohár
a kráčam do druhej izby pozrieť hodiny.
Okolo hlavy zabzučal komár,
ideš potvora, že len bzučí, vadí mi..
Pol tretej, len toľko ?
Chcem sa otočiť, šupnúť do postele.
Niečo sa mi zazdalo, v ústach zrazu horko,
v kúte niekto sedí, v mojom kresle pri stole..
Stŕpnem, veď byt je dobre zamknutý,
okná pozatvárané, vonku zima.
Zalapám po vzduchu, jazyk je ako prikutý,
nemôžem urobiť ani krok, odkiaľsi ťahá, chladí ma…
Konečne jazykom môžem hnúť,
sucho v ústach, nedovolí otázku vysloviť,
stále cítim horkú chuť.
Postava sa ani nepohla, kto je, chcem odhaliť.
Odkiaľ sa vzala, čo tu chce ?
A vlastne, nemá čo tu robiť, buntošiť!
Je noc a ľudia tuho spia, táto asi zle,
ako sem mohla zablúdiť ?
Trochu sa osmeľujem, no navrch nemám,
chcem zapnúť svetlo, len pár krokov je vypínač,
strach je silnejší síl je menej, badám.
Stojím, chvejem sa, potím.., čo je zač..?
Konečne as pohla, no jej tvár nevidím,
nevyzerá, že by bola vysoká, no ani nízka nie je.
Čo bude, ako si s ňou poradím ?
Ak by sa na mňa vrhla, stále síl nemám, zle je.
Ruku zdvihla a pritlmeným hlasom povie, poď..
Prečo, kam mám isť a takto, veď mám len pyžamo ..?
Kto si, čo odo mňa chceš..?, oblial ma studený pot.
Už úplne pri mne stojí a ja ako poleno.
Vyzerá ako staršia žena, je pekná.?, nevidno.
Dotkla sa môjho ramena, jej dotyk nie je studený,
už sa sem asi nevrátiš, mne je zrazu chladno.
Máme pred sebou cestu, každému je osud súdený..
Neodporujem, nedá sa, zrazu sme v inom prostredí,
nie je tu zima, ani teplo, môžem sa niečo opýtať ?
Áno. Kto si, prečo som tu ? Som smrť, no nikto mi neverí.
Tvár tvoju chcem vidieť, môžeš ju ukázať ?
Nič v zlom, vyzerá celkom dobre,
koľko máš rokov ? Jej smiech máta,
som jej ďalšia obeť, no táto o život nežobre.
Kde bývaš, žiješ ? Smeje sa divne, ľaká.
Prišiel tvoj čas, musela som prísť,
môj vek je nepodstatný, tvoj je daný.
Umrel som, už nežijem ? Pery do krvi si začínam hrýzť.
Opäť smiech, stále si živý, cítim svoj pot, je slaný..
Ešte si neumrel, to by bola iná cesta,
to som rád, odľahlo mi,
Chcem aby si poznal, aké svet má miesta.
Sú o vašom svedomí..
Skús nájsť bez otázok odpoveď,
nepýtaj sa stále, premýšľaj, si nedočkavý.
Trpezlivosť nemá potrebu mať všetko hneď.
Som smrť, zbavujem ľudí od trápenia, únavy.
Ale ja som sa vôbec netrápil,
ani unavený nie som, naozaj nie.
Viem, chcem aby si precítil,
nepotrebuješ vedieť, čo smrť vie..
Po chvíli nastal rozhovor,
dozvedal som sa veci o ktorých naozaj nevie nik.
Na slová treba dávať pozor,
nie je vám dané vedieť všetko, som púhy posol, tlmočník.
A nezužitkuješ moje slová, tie ti netreba,
nič z rozhovoru nezapamätáš si,
neprinesieš domov, ani do neba.
Už dosť slov.., uvidel som jej vlasy.
Boli dlhé, husté, kučeravé,
na vek, ozaj, aký je ?
Tvár pekná, oči ako uhlíky, usmievavé,
si krásna, moja smrť, čo ešte žiť mi praje…
Prebudil som sa, bolo to skutočné ?
Nie, iba dlhý sen,
nebo je zatiahnuté, oblačné,
som rád, som tu, ešte neodídem…
