Rána v Kosove / Balkánske poviedky/

DramaSmutekTragédieZe života

⏱️ Doba čtení: cca 7 minut

Rána v Kosove

„Počul si to Amar?“ „Áno, nebolo to tak ďaleko, ako minule. Teraz, myslím to išlo od Ostragu. Spime Yllka, ráno nás čaká veľa práce, som unavený a určite aj ty. Skúsim sa tam zajtra pozrieť, zoberiem Prima, ten má dobrý čuch na míny, pôjdeme opatrne. Možno to urobila srna, možno túlavý pec alebo mačka.“

Hlboká noc sadla na malú pokojnú kosovskú dedinku v kopcoch. Do rána už nič neprerušilo nočné ticho, no muž so ženou i tak spali nepokojným spánkom. Večerný výbuch im opäť pripomenul nebezpečenstvá, ktoré neustále číhali na ľudí žijúcich v oblastiach, ktoré poznačila vojna.

Ráno Amar zavolal do kuchyne Prima, vlčiaka, ktorý ho poslúchal skoro na slovo. Keď Amar povedal, Primo ostaň, ten ostal na mieste hoci aj celú noc, len aby bol pán spokojný.

Amar našiel psa pred rokmi zraneného a riadne vyhladovaného. Pes bol len kosť a koža, nevládal stáť na nohách, keď sa na ne postavil, chveli sa slabosťou a vyčerpaním. Na zadnom stehne mal veľké poranenie, asi črepinou z míny. Amar sa o psa dobre staral, vyliečil ho a ten sa mu odvďačoval prítulnosťou a poslušnosťou. Aj Yllka sa čudovala, že pes rozumie reči, keď sa mu prihovárala, počúval ju s otvorenou papuľou, s vyplazeným jazykom a pozeral jej do očí, akoby nepotreboval slová pre pokyny, stačil iba pohľad, náznak a pochopil, čo sa od neho očakáva.

Amar s Yllkou žili sami v domčeku, ktorý bol súčasťou malej dediny, ktorú tvorilo niekoľko obývaných domov. Po vojne sa chceli vrátiť do svojho domova, no ich dom bol zničený, bomby a míny zničili skoro celú dedinu. Úrady tomuto páru, ako aj iným rodinám poskytli náhradné domovy, ktoré boli menej zničené, ako tie ich. Sprvu sa obávali, že sa Srbi vrátia, že ich odtiaľ vyženú, veď celá táto oblasť bola donedávna prevažne Srbská. Úradník z mesta prišiel za nimi s dokladmi, ktoré ich oprávňovali tu bývať, hovoril, že majitelia sa sem už nevrátia, nežijú. Podobne už nežili ani ich susedia, kde predtým bývali. Amar im radil, poďte s nami, kým je čas, tadeto pôjde front, prídu vojaci a budú strieľať. Armáde je jedno, kto a čo sú, v každom živom vidia nepriateľa, bezpečnejšie býva, keď je priestor čistý, ľudia sú preč. Tí, čo ostali, prišli o život. Dedinu vojsko takmer celú zrovnalo so zemou. Prečo ? Čo, aj domy sú nepriateľ ? Vojaci zničili hodnoty, ktoré ľudia budovali generácie.

Amar s Yllkou si postupne nový dom opravovali a starali sa o neveľké pole. Deti nemali. Yllke počas vojny ochorela, dostala silný zápal a ten skončil neplodnosťou. Jej muž u nej často vídaval červené oči od plaču. Veľmi túžili mať deti. Koľkokrát Amar hovorieval, keby sme mali syna, volali by sme ho Loran alebo Eron, možno, povedala Yllke, by to bolo dievčatko, dali by sme jej meno Rina alebo Anita. Postupne prestali myslieť na mená, na deti. Lekári sa vyjadrili jasne, zápaly poškodili vaječníky a deti neprichádzajú do úvahy. Amar bezmocne zatínal päste, keby nebolo tej hnusnej vojny, keby tá zima nebola taká chladná, ale ten rok, kedy prišli o dom, bývali silné mrazy a trvali skoro dva mesiace. On slúžil nejaký čas ako vojak, ale postrelili ho, tak vrátil sa k Yllke.

Našťastie, manželia mali súrodencov a tí deti. Niekedy v ich domčeku bolo aj päť, šesť detí. Manželia sa tešili najmä z tých najmenších, rozmaznávali ich a kupovali im drobné darčeky.

Amar pracoval v neďalekom meste v autoservise. Bol šikovný, vyznal sa v motoroch.

Dnes chceli dokončiť zber zemiakov. Úroda bola dobrá, manželia sa z nej tešili. Ešte im stála v poli kukurica, no tá na zber mala čas. Okolo obeda boli hotoví, zemiaky zaviezli domov. Keď sa naobedovali, Amar zapískal na Prima a vybrali sa smerom, odkiaľ počuli večer výbuch. Niekedy sa stalo, že spolu našli za deň niekoľko nevybuchnutých mín . Amar vedel, ako mínu bezpečne zneškodniť. Zakaždým, keď odchádzal z domu hovorieval Yllke, „vieš, že možno dnes zachránim nejakému dieťaťu život.“ Deti sa síce nesmeli veľmi vzďaľovať od domovov, no u nich platilo, čo je zakázané, treba si dopriať.

Niekde v poli alebo pri lese boli tabule s označením pozor míny, tie miesta boli prehľadávané aj niekoľko krát, no po každom podobnom výbuchu, aký bol večer, opäť dávali tabule s upozornením.

Primo odbiehal od pána čoraz ďalej. Amar zapískal, pes sa však nevracal, ostal štekať tam, kde odbehol. Amar vedel, že pes niečo objavil, kráčal k nemu opatrne. Pár metrov od psa bol hlboký kráter, naokolo bola čerstvá hlina , ktorú výbuch vymrštil do okolia. Pes štekal a pozeral na pána, Amar pochopil, že mu oznamuje smrť. Nebolo to dieťa, ale dospelý človek. Čo asi robil večer na tomto mieste ? Nevedie tu cesta, len úzky chodník, ním si krátil cestu domov a nevyplatilo sa to. Ponáhľať sa a umrel, škoda, možno tento človek chcel byť iba skôr doma. Nebolo tu označenie, že tu číha nebezpečenstvo. Vojna skončila, no ľudia budú ešte dlho zbytočne umierať.

Amar sa opatrne priblížil k psovi, pohladil ho a naznačil, aby prestal štekať, že vidí, čo sa tu stalo.

Muž ležal tvárou k zemi, bol bez jednej nohy, druhá neprirodzene skrútená, ruky doširoka rozhodené. Musel mať aj zranenie brucha, okolo boli stopy po krvi, tá dávno vsiakla do zeme.

„Poďme Amar, ideme nahlásiť, čo sa tu stalo, niekedy sem zájdeme a prezrieme priestor, škoda človeka.“

Keď sa vrátili domov, z kuchyne sa šírila vôňa Bureku, jedla, ktoré Amar doslova miloval. Pochválil Yllke, krátko porozprával,čo Primo našiel, aj čo sa večer stalo. Najedli sa a čakali k večeru návštevu Yllkinej sestry s deťmi. Tešili sa na chvíle, keď deti dokážu zmeniť príbytok na oázu lásky, radosti a pokoja. Na jeden, dva i viac dní, Yllke prehovorí sestru, aby im nechala najmenšie deti, nech si oddýchne, zájdu niekam s mužom zabaviť sa alebo aspoň do kina.

Tento príbeh neopisuje niečo nezvyčajné, neprirodzené, patrí ľuďom, ktorí prežili vojnu, žijú obyčajným životom, jednoducho, skromne, dožičme im aspoň kúsok šťastia, nech ho prežívajú v mieri a v kruhu milujúcej rodiny.