Zastávka v Bosne, kde vlaky nestoja.
Chcem vám vyrozprávať jeden príbeh. Rozprával mi ho nedávno môj známy, Emelin, s ktorým som sa stretol po dlhej dobe.
Ponáhľal som sa na autobus, keď naraz počujem, ako niekto na mňa volá. „Sejad, Sejad, si to ty?“ Otočím sa a chvíľu trvalo, kým mi trklo, že to nemôže byť nik iný, ako Emelin, kamarát a bývalý spolužiak. Hneď spustí, „pozerám, pozerám, najprv si myslím, že to nie si ty, ale tvoje pohyby, ako kráčaš, výška a vlasy..“ „Vlastne,“ zasmial sa, „trochu si zmenil účes, ale len trochu, tvár sa nezmenila, ani celkový výzor, si to ty Sejad.“ „Áno,“ potvrdil som, „dlho sme sa naozaj nevideli, meníme sa, roky sú roky..“ Smejeme sa, hlavou sa mi premietajú spoločné zážitky, škola, dievčatá, učitelia, domov. Najmä dievčatá. Akoby mi čítal Emelin myšlienky, hneď spustil. „Vôbec sa nemeníš, si to stále ty, len hriva je trochu zmenená, ale ináč vyzeráš výborne.“ „Ďakujem Emelin , ani ty sa nemeníš, menia sa len ľudia okolo nás, priestor…“ Zasekol som sa, „veľa našich známych navždy odišlo, už tu nie sú, dobrí ľudia, priatelia, blízky..“ „Tak je, chýbajú,“ povie Emelin a dodá, „vojna je na vine, to ona zabíjala, škodila, ubližovala a ničila.“ „Hej, hej,“ pokývem hlavou, „ani plač nepomáhal, vojna nemala zľutovanie, bola krutá a nespravodlivá.“ Na to mu poviem, „sám vieš Emelin, že nijaká vojna nie je spravodlivá, nedáva zmysel a ani prínos, naopak, oberá nás o to najdrahšie.. Ale dosť o minulosti, je preč, i keď zabudnúť sa nedá, to prázdno, čo ostalo nik nikdy nevyplní.“ „Máš pravdu,“ povie Emelin, „bola zbytočná, no bola a nič sa nedá vrátiť späť.“ „Zmeňme tému,“ navrhnem, „ako žiješ, máš rodinu, kde pracuješ, kde bývaš, ako sa ti darí ?“ „Nejako veľa otázok,“ odpovie Emelin, „na ne sa nedá hneď odpovedať.“ Pokračuje. „Mám prácu, aj rodinu, žijem a bývam tu, v tomto meste. A ty Sejad?“ „Ide to, mám rodinu, bývam v Zalužani, určite to tam poznáš aj Banju Luku.“ „Kto by nepoznal,“ povie Emelin, „mamina sestra tam bývala, mala veľkú rodinu, polovica z nej už tu nie je.“ „Hej,“ poviem, „bola to zlá doba.“ Išli sme si sadnúť do malej kaviarne a dlho sme preberali minulosť, až sme prešli do súčasnosti.. Keď si už myslím, že je čas odísť, hoci viem, že ešte niekoľko autobusov stihnem k plánovanému cieľu, náhle sa ma Emelin opýta. „Sejad, máš ešte chvíľu čas ? Rád by som ti vyrozprával jeden príbeh. Budem sa snažiť byť stručný, ale cítim, že ti ho musím povedať.“ „Dobre, tak vrav,“ súhlasne kývnem hlavou, čo už, dlho sme sa nevideli a bol som rád, že po čase vidím niekoho, kto mi pripomína mladšie roky, bezstarostnosť a spája s blízkymi, ktorí už nie sú medzi nami..
„Emelin,“ začne, „netýka sa priamo mňa, týka sa niekoho, koho som riešil, keď som nejaký čas po vojne pracoval na polícii. Bol chaos a neporiadok a ja som sa dobrovoľne prihlásil do policajného úradu, no rýchlo mi došlo, že toto nebola práca pre mňa, nemal som na to. Bolo treba riešiť kopec zložitých prípadov a to ma stále viac vyčerpávalo. Tesne pred tým, ako som z tohto úradu odišiel, prišiel do mojej kancelárie jeden muž stredného veku, bez dokladov. Chcel nahlásiť krádež osobných vecí. Cestoval vlakom z Bosanského Šamacu do Sarajeva, kde si vybavil prácu. Mal za sebou ťažký deň a vo vlaku zaspal. Zobudil ho sprievodca, pýtal od neho cestovný lístok, ten mal v dokladoch, ale tie aj s kufrom, boli preč. Niekto, kým spal, ho jednoducho okradol. Darmo sprievodcovi vysvetľoval situáciu, ten konal, ako káže poriadok v osobnej doprave, povedal mu, že na najbližšej stanici musí vystúpiť a bodka ! Tak sa aj stalo. Keď vlak zastal v nejakej diere, ktorá asi ani stanicou nebola, len akási zastávka, muž vystúpil a ocitol sa na úplne neznámom mieste, bez dokladov, batožiny, bez peňazí.. Nebol to človek, ktorého by situácia položila, vojna v ktorej zažil všeličo, ho zocelila a naučila prežiť aj to najhoršie. Keď vlak odišiel, ostal v tme, bola noc, nikde nič, len v diaľke počul zvuky, ktoré naznačovali, že tým smerom by sa mal vybrať. Našťastie tma nebola až taká, že by si nevidel pod nohy. Vybral sa teda cestou zo stanice za zvukmi. Po nejakom čase uvidel svetlo a čím bližšie bol pri ňom, tým jasnejšie počul hudbu a spev. Napokon prišiel k nejakej usadlosti, kde bývala sedliacka rodina, ktorá obhospodarovala okolitú pôdu. Bola tam svadba, pár chlapov hralo na nástrojoch, mali tam niekoľko pospájaných stolov s bielymi obrusmi, nad nimi svietilo niekoľko žiaroviek, stoly boli plné jedla, pitia, koláčov. Niekoľko mladých párov tancovalo na udupanej tráve, uprostred nevesta so ženíchom. Keď prišiel k tejto spoločnosti, nik sa ho nepýtal čo tam robí, prečo prišiel, hneď ho ponúkali pitím a jedlom. Nestačil ani vysvetľovať, prečo je tam, čo sa mu stalo, že sa potrebuje dostať do Sarajeva, lebo ráno má nastúpiť do novej roboty. Videl, tam aj auto, tak sa začal pýtať, čie je a či by ho nezaviezli do najbližšieho mesta, tam potrebuje nahlásiť krádež a telefonovať do firmy, v ktorej má vybavenú prácu. Jeden chlap, predstavil sa ako Luka, mu sľúbil, že ho ráno zavezie do Sarajeva, len nech tu zostane a zabaví sa s nimi, oslavujú a radujú sa, nech sa k nim pripojí a teší s mladými zo začiatku ich spoločnej cesty životom. Čo mu iné ostávalo, ostal, nenechal sa vynukovať, niečo zjedol, niečo vypil, tancoval, spieval s ostatnými. Ráno ho Luka posadil vedľa seba v aute a vyrazili na cestu. Muž unavený zábavou a tancovaním rýchlo zadriemal, snažil sa nezaspať, aspoň si myslel, že nezaspí, chvíľu cítil nerovnosti na ceste po ktorej auto prechádzalo, niekoľko ostrejších zákrut ho na sedadle posúvalo zo strany na stranu, cítil ako auto prudko brzdí, na to otvoril oči a zistil, že nesedí v aute, ale na nejakej ošarpanej lavičke, z ktorej takmer spadol na zem. Svitalo, bol malátny, vstal, aby sa trochu ponaťahoval, bolel ho chrbát a zadok z nepohodlného sedenia, začal sa rozhliadať, mal pocit a tak isto videl, že je stále na mieste, kam v noci prišiel. Obzeral sa, kde sú svadobčania, stoly, kde je hudba, prečo je tu ticho, nikde nikoho a budova, ktorá tvorila gazdovstvo, ktoré tam noci videl, tam nestála. Stál pri nejakom zhorenisku so stopami následkov vojny. Veľký kráter po výbuchu a samé ruiny, spálené drevo, zbytky striech. Ničomu nerozumel, nič nechápal, čo sa stalo, prečo je tam, veď pred chvíľou sedel v aute, cítil, že sa vezie, cítil nerovnosti, zákruty. Chvíľu pri ruinách ešte zotrval. Začala mu byť zima, tak vykročil cestou ktorou prišiel k usadlosti, smerom k dedine. Nočný zážitok a ranné precitnutie na rozbitej lavici si celou cestou ani za svet nevedel vysvetliť. Z dediny ho zaviezli do mesta v ktorom som pracoval a kde som mal práve službu.“
„Povedz Sejad,“ opýtal sa ma Emelin, „veril by si, že sa niečo také niekomu mohlo stať? Iste, čo sa týka dokladov a kufra s osobnými vecami, tie sa za niekoľko hodín našli. Zlodeja vypátrať nie je ľahké, ale staré firmy, ktoré sa venujú okrádačskému remeslu, nemáme problém vypátrať. Po niekoľkých hodinách boli kufor aj doklady u mňa a boli vrátené majiteľovi. Telefonoval som do dediny, od ktorej na pol ceste k zastávke, mala stáť spomínaná usadlosť a vypytoval sa na ňu, lebo ani mne nešiel do hlavy zážitok onoho muža. Bol som tam osobne. To, čo som sa dozvedel, bol naozaj šok.“
„Tesne pred skončením vojny, oslavovalo pár nepriateľských delostrelcov narodeniny jedného z nich, na počesť oslávenca vystrelili z dela trieštivú mínu len tak, akože do vzduchu. Vojaci boli poriadne opití, na nič nemierili, kto z nich mal vedieť, že mína zasiahne dom v ktorom žili sedliaci, pracovití jednoduchí ľudia ? Tí vojnu nechceli, len sa starali o pôdu, o svoju obživu. Zahynulo jedenásť ľudí, medzi nimi dve deti, dvojročné a päťročné, dievčatká. Elma a Adina. Vojna je svinstvo, je hrozná a deti.., akým právom im niekto berie život ? Najstarší z rodiny mal 65 rokov Ashar, najmladšie dievčatko, ako som povedal, dva roky. Ľudia plakali, keď vyťahovali mŕtve telá z ruín, bolo to hrozné. Áno, chystali tam svadbu, malú, skromnú, napriek vojne, konali sa prípravy, ale obrad a oslavu už nestihli. A predsa sa konala, neviem si to vysvetliť, ako si to nevedel okradnutý muž, čo u mňa sedel v kancelárii, podobne si to nevedia vysvetliť ani tí, ktorým tento príbeh vyrozprávam. Luka, vodič, ktorý mal spomínaného muža viezť v aute, bol tiež medzi mŕtvymi, brat nevesty, nebol ani vojak.“
„Viem, že si teraz lámete hlavu, že toto sa nemohlo stať, to nie je možné, racionálne mysliaci človek tieto slová bude brať ako výplod fantázie. Iste, no nik nevyvráti fakt, že vojna bola, že v nej umierali nevinní, zabíjali sa medzi sebou ľudia s rovnakou rečou, sused susedovi ničil domov, nenávideli sa a opovrhovali sebou. Vojna bola nezmyselná, napokon, nikomu nič osožné vo svojej podstate nepriniesla.“
Aj dnes sú vojny na rôznych miestach. Tým, čo v nich bojujú, prináša smrť a utrpenie a tí, čo ju rozpútali, z nej prosperujú a bohatnú.
