Reštaurácia Klasika, prezývaná Kolotoč, Čokoládovňa aj Klub sklamaných žien
Janka, ahoj Jankáá, volá za kamarátkou Zuzana cez ulicu. Janka sa otočí tým smerom a zakýva rokou na pozdrav. Nedá sa kričať, pretože hustý prúd áut v obidvoch smeroch, akýkoľvek pokus o komunikáciu ruší veľký hluk. Zastali oproti sebe, gestikulujú. Zuzana rukou naznačuje, že prejde na druhú stranu, neďaleko je prechod pre chodcov, aby ju tam počkala. O chvíľu sú už spolu a jedna druhej sa pýta, ako sa má a čo je nové. Dlhšie neboli spolu, vyobjímali sa vystískali, smejú sa. Ako to vyzeráš, čo si urobila s vlasmi ? Opýta sa Janka Zuzany. No čo, čo, idem s dobou, takýto je dnes trend. Zuzka mávala dlhé vlasy, takmer po pás, buď ich zopínala do drdola, chvosta, no najčastejšie ich nechávala voľné zakrývať chrbát. Bývali nádherné husté, svetlejšie, no nie blond. Nebolo chlapa, ktorý by sa neobzrel za tou nádherou, potvorka, vedela nielen vlasmi riadne dráždiť mužské zmysli. Obe sú stále slobodné, 27 – 28 ročné, život pred sebou, nechcú sa ešte zaväzovať, riešiť problémy väčšiny rodín, byt, práca, deti, ako vyžiť. Toto je to posledné, na čo teraz myslia. Áno, chlap , prečo nie, ale ! Ešte raz dôrazne, ale ! Všetko má svoje hranice a tak, ako chlapi si strážia svoje súkromie ako svätyňu, aj baby tú svoju oprašujú len a len pre seba. Deti ? Daj pokoj, čo s nimi ? Ešte máme kopec času, tie počkajú, svet nás potrebuje, je nám otvorený a chceme poznať, zažiť, tešiť sa a…., čo a ? Zuzka sa zasekla v rozhovore, sklopila plecia, hlavu, aj preto som na teba volala, vlasy to je môj nenapísaný manifest ! Manifest ? Čo to tu táraš. Manifest, ha , ha. Tak čokoľvek, čo napovie, že som niečo na sebe zmenila. Protestujem a vlasy sú napísané slová, moja výzva, prejav. Aha, zmenila ? Krúti Janka hlavou. Dôvodov bolo viac, ale počkaj, nechcem teraz tu o sebe, mali by sme si na to niekedy niekde sadnúť, nájsť čas a podebatiť, ako ktorá žije, čo má nové naozaj. Vieš, Janka, Zuzka jej pozrie do očí, tá ich má… no, ako opísať veľké tmavohnedé oči, gaštany, ba nie, sú tmavšie, zvedavé a príťažlivé, veselé, Veselé ? Naozaj veselé, niečo sa v nich ukrýva, oči sú studňami duše, z nich načieraš, koštuješ, v nich hľadané najskôr objavíš.. Vieš, Janka, rozišli sme sa. S kým ? Myslíš Gaba ? Hej, s Gabom. Čo sa stalo ? Na vysvetľovanie toto nie je vhodné miesto, hlučná ulica ruší tok slov, myšlienky. Poviem ti, musíme sa niekde, čím skôr stretnúť a naozaj porozprávať. I ja ti chcem o sebe, povie Janka, nie sú to veľké zmeny, no…. Som teraz tiež sama, Sama ?? Ty ? Sama ? Zuzka otvára ústa dokorán.. Zrazu obe vybuchli do obrovského, hlasného smiechu, chytajú si bruchá a smejú sa až sa nakláňajú. Nie je to na smiech, ale predsa, čo už, úspech, neúspech, život beží, mení, či to chceme alebo nie. Keď sa prestali smiať, dohodli stretnutie na sobotu, o dva dni. Vieš kde je Klasika ? Opýta sa Zuzka Janky. Aká Klasika ? No tá, kúsok od námestia, je v takej bočnej uličke, reštaurácia, je tam príjemne, pekne a tam sa potom viac dozvieš. Myslíš Kolotoč ? Áno ten, teraz sa volá Klasika a niekto ju volá Čokoládovňa. Poznám, Bože, čo sme sa tam baby nachodili, dalo sa tam aj tancovať, teda nie vo veľkom, len jeden, dva páry, bývalo tam fajn. Tak v Čokoládovni. Janka sa soboty nevedela dočkať. Zuzana ostrihaná.., v prvej chvíli z nej vyletelo.., na vrabca. Áno, vyzerá ako strapatý vrabec, Moderný účes ? Kde sú jej nádherné vlasy ? Prečo ? Sobota, príjemný jarný, májový deň, nič krajšie, ba bolo by krajšie, mať rande s milým, sympaťákom, čo už, bude raz aj taký, uvidí sa.
Čokoládovňa bola takmer prázdna, mala terasu, niekoľko miestností, teraz bola otvorená len jedna, Zuzka už čakala, sedela vonku na terase, naozaj počasie stvorené na posedenie pod stromami, v príjemnom, popoludňajšom chládku. Objednali si kávu a mineráku. Tak spusti, vyzvala Janka Zuzku. Gabo nie je zlý, len…. Mal aj inú, že ? Vystrelila Janka na priateľku. Nie, nie, ten.? Nie. Tak čo bolo, či je s vami ? To ja. Čóóó ? No čo, čo, Zuzka nevie ako začať, hľadá slová. Tak máš iného, že ? Pýta sa Janka priamo. Mám aj nemám , to mám ako chápať, v Jankiných očiach, či viac ústach je veľký otáznik. Stalo sa. Tak už hovor, čo sa deje ? Janka by najradšej spustila tisíc otázok, zvedavosť rastie, pritom aj ona chce hovoriť o sebe o možno novej láske alebo skôr známosti. Známosti ? Janka sama nevie, či známosť, láska, je jedna, dve noci s niekym, koho stále riadne nepozná.
Zuzka pozrie na gaštany, sú čierne olinkované , zvýraznené, v mysli sa sama seba pýta, prichystala sa na rande, keď sa vyrozprávajú a rozlúčia ? Konečne spúšťa tok slov, na ktoré dva dni Janka netrpezlivo čakala. Vieš, Gabo je ináč skvelý človek, možno by bol aj dobrý partner, manžel, len.., len. Nikdy som si ho nevedela predstaviť ako rodiča. O čom to hovoríš pýta sa Janka. No rodiča . Bola si tehotná, si ? Nie, našťastie nie zaloví na obranu v prípade možných výčitiek Zuzka. Tak ? Zuzana sa zhlboka nadýchne a spustí, volá sa Ondrej…, a..? Opäť sa zhlboka nadýchne, pokračuje, spoznali sme sa náhodou, na lyžovačke, veď vieš, Gabo a lyže..Jasné, že viem, hneď si Janka spomenula na Gaba, iba raz stál na lyžiach, nechal sa Zuzkou prehovoriť, boli na holiach, Zuzka, Gabo a Janka. Tá vtedy ešte nemala takú známosť, aby ťahala po svahoch cudzieho chlapa..
Gabo na svahu zle odhadol väčší bubon , vyhodilo ho a bác. Hodinu ho horskí záchranári nakladali na sane. Lyžiam dala zbohom komplikovaná zlomenina nohy. Dlho sa liečil, nohu mu dali do poriadku, ale už hory a lyže, to nie. Ondrej naopak, lyže a hory, boli sú a aj asi budú jeho domovom, zatiaľ, možno, to sa nevie, vieš, vysvetľuje Zuzka. A vieš, ja hory milujem, nejaký čas som doma s Gabom vydržala, sám ma poslal, čo poslal, vyhnal ma, videl na mne, že ten prašan na hrebeni čaká len na mňa. No a nebol to len prašan, tak. Zuzka, nemusíš sa ospravedlňovať, ticho povie Janka, ani ja nemám úplne čisté svedomie, ale Igor si to sám spôsobil. Správaním, bol dosť sebecký, privlastňoval si ma ako svoj majetok, no o svadbe nepadlo ani slovo. Začínala som mať zlý pocit, nie som vec, rohož. Poslúžim a odložíme ťa. Jasné, rozumeli sme si veď vieš, tam, v izbe. Janka pred Zuzkou pootvorila dušu, iba spálňa predsa nemôže spájať, je aj bežný život, problémy, starosti. Áno, máš pravdu, Zuzka pritakáva. Gabo bol na toto asi viac pripravený, ako ona. Zuzka sa na život díva z iného uhla, kto ju pochopí, že predstava jej detí bez lyží na nohách, bez hôr, môže narušiť vzťah. A Ondrej ? Deti ? Zatiaľ sú priďaleko tieto úvahy, no sú a budú sa k nim približovať čoraz častejšie. Janka pozrie na Zuzkine vlasy a opýta sa jej, tak prečo si dala dole vlasy, píšeš nimi nejaký manifest ? Vieš, Janka, ľudia ma poznali, vídavali s Gabom, mysleli, že my dvaja sme pre seba stvorený, možno chvíľu aj. Toto je vzbura, môj protest, že každý má právo vybrať si, čo chce a nechce. Keby som poznala len Gaba, nevedela by som či je ten pravý, či vyplní môj život podľa mojich predstáv. Naozaj nebol, nielen preto, že dal lyžiam zbohom…Janke sa pomaly otvárali ústa a chcela počuť úplne všetko, všetko !!! Tak hovor, sme tu len my, dôverujeme si.
Vieš, ani v posteli to veľmi neklapalo. Čóó ? Naozaj, sama vieš, že tieto témy málo kto rozoberá, ale je to tak. Ondrej, ach, asi vieš, čo tým naznačujem. Viem, Janka sa dotkla Zuzkinej ruky a čakala na ďalšie slová. Gabo ma nedokázal uspokojiť, snívavala som častejšie o niečom, čo malo byť a nebolo. Iste, ľúbili sme sa, ale chýbal mi cit, to, o čom sa píše, čo si predstavujeme a nie je. Túžila som po extáze, slasti.. Janka stisla silnejšie Zuzkinu ruku. Povie jej, viem, aj ja chcem toto zažívať, nechcem žobroniť o pozornosť, nehu, chcem dávať ale aj dostávať, chcem veľa, keď chcem, aby sme mali rovnocenný vzťah ? Naraz sa hlasno rozosmiali, To je téma, povie Zuzka a vlasy mám fuč, ale mám manifest, aha a obidvomi rukami si strapatí vlasy. Opäť sa hlasno rozosmiali. Janka sa dotýka jej manifestu a aj ona ho rozstrapatí, tááák, a teraz je účes dokonalý.. Viem, povie Zuzka, je to aj o zmätku, máme ho v srdciach obidve, ale čo ak o desať, dvadsať rokov by sme tu sedeli a nesmiali sa, ale plakali nad spackaným životom. Nevieme, aký bude, čo nás čaká, vieme len, že túžime po láske, žiť život naplno, aj si užívať, aké nám ostanú na starosť spomienky ? Staneme sa nevrlými škaredými starenami, ktoré frfľú na život, hoci si nič nevybrali z jeho ponúk.
A čo hovorí Ondrej na tvoj Manifest ? Opýtala sa Janka. Vzal ma do náručia a smial sa, že je presne taký, aký si predstavoval na babe, ktorú raz bude mať, že je športový, zobrazuje slobodu a zároveň prezrádza, že majiteľka účesu je veľmi zraniteľná, potrebuje ochranu, pochopenie, náruč, ktorá splní všetky sny. Veď vieš, mrkne na Janku, aj tie najtajnejšie… Nie, Zuzka, nezávidím ti, prajem, plány sú plány, život beží a sme ešte stále mladé.
Ešte chvíľu obidve rozoberali svoje pozície vo vzťahoch, ako pokračujú a kam sa budú uberať. Tak mi povedz, kým sa nerozlúčime, ako to je s tebou ? Opýtala sa Zuzana Janky. Igor sa stáva pomaly minulosťou, ešte sa úplne nerozišli, no… Tak hovor, čo no ? Ešte to nie je isté, uvidí sa čo bude, ale to nabudúce a volá sa Dano, maj sa…
Nápad – ★★★☆☆
Téma setkání dvou kamarádek u kávy, kde se probírají vztahy, rozchody a životní křižovatky, je sice poměrně časté, ale o to bližší běžnému čtenáři. Velmi pěkným a nosným prvkem je zde motiv „manifestu“ v podobě ostříhaných vlasů – funguje to jako skvělý symbol ženské emancipace a nového začátku. Vzhledem k tomu, že jde o povídku, by však textu slušela trochu výraznější pointa nebo hlubší gradace. Takto text působí spíše jako milá, leč lehce neukončená sonda do života dvou mladých žen.
Atmosféra – ★★★★☆
Atmosféra příběhu je velmi příjemná, autentická a dýchá z ní opravdové ženské přátelství. Skvěle se vám podařilo zachytit kontrast mezi uspěchanou, hlučnou ulicí na začátku a následným klidem v „Čokoládovně“, kde je konečně prostor na důvěrnosti. Čtenář má pocit, jako by seděl u vedlejšího stolu a poslouchal reálný rozhovor plný smíchu, pochybností i naděje. Emoce postav jsou uvěřitelné a jejich vzájemná podpora působí velmi hřejivě.
Provedení – ★★★☆☆
Text je napsaný svižně a dialogy mají přirozený spád, nicméně čtivost občas narušuje absence uvozovek u přímé řeči. Kvůli tomu se čtenář místy ztrácí v tom, kdo zrovna mluví, a kde končí dialog a začíná vnitřní monolog či popis. Také by textu prospělo sjednotit typografii (nedělat mezery před otazníky a vykřičníky) a opravit drobné překlepy (např. „zakýva rokou“, „mineráku“, „zmysli“). Po formální úpravě a zapracování uvozovek ale text velmi prokoukne, protože vypravěčský talent rozhodně máte.
Celkové hodnocení:
Vaše povídka je milým a upřímným vhledem do duše žen, které hledají své místo v životě a nebojí se udělat tlustou čáru za minulostí, která je nenaplňuje. Největší silou textu je jeho lidskost, přirozenost a skvěle vykreslená dynamika mezi oběma hrdinkami. Pokud zapracujete na formální stránce textu – zejména na označování přímé řeči uvozovkami, které čtenáři výrazně usnadní orientaci – posunete své psaní o velký kus dál. Jen tak dál, máte skvělý cit pro zachycení mezilidských vztahů a běžných životních situací!