Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch Vl. Šikana

Mrazy nedovolia vykonávať betonárske práce, preto častejšie mávam službu dozorného na rote. Žiadosti o opušťák dopadajú na neúrodnú pôdu. Niekto sviatkoval na úkor iných, no ak sa ozveš, dostane sa ti akurát „nepchaj nos tam, kde nemáš, lebo po ňom dostaneš“. Nájdu sa aj takí, čo na víkendy domov, opušťák, idú častejšie, je to na úkor ostatných, ktorí márne napíšu do knihy žiadostí svoje meno s dátumom. Mĺkvu prosbou, doma som nebol pol roka, rok, prečo ma nepustíte, službu si poctivo vykonávam, nebol som potrestaný. Tak ako ošetrovatelia, nováčikovia, slúžia osem, deväť mesiacov, opušťákov mali až až a celé sviatky boli doma s rodinou. Nerepcem, nezávidím, vnímam, ako kaki ubíja, ubližuje, je nespravodlivé, bezcitné.

Lampasáci robia prípravy na fašiangy. Potrebujú vymaľovať dôstojnícku jedáleň. Je piatok večer, službu dozorného na rote mávam čoraz častejšie. Darmo sa napíšem na opušťák, namiesto toho som cez víkend v službe za tých, čo sú doma a užívajú si. Je večer, vzduch na rote sa začína niečim zlým chvieť. Zatiaľ nič nevnímam, službami som otupel, všetko vykonávam automaticky, hodinky na ruke aj na stene, ukazujú niečo po ôsmej, Postupne prichádzajú chalani z vychádzky, z krčmy so sklenenými očami, zatiaľ je to v norme, zatiaľ je kľud. Asi šiesti, siedmi nováčikovia maľujú steny dôstojníckej jedálne, do desiatej majú byť na rote, nemôžem opustiť rotu, odísť tam a skontrolovať ich. S dozorným na rote vždy slúži aj pomocník, no ten mi niekam odbehol a stále sa nevracia. Začína ma otravovať jeden nováčik, jediný zo všetkých má frčky slobodníka na pleciach. Prosí ma, či by som ho niekam neschoval, že sa chalani naň chystajú. Čo? Kto? Prečo? Povedal, že tí, čo teraz maľujú jedáleň. Nepovedal prečo, to som sa dozvedel neskôr. Hovorím mu, že sa nemá čo báť, som tu ja, dozerám na poriadok a postarám sa o kľud. Odišiel asi na izbu, von z budovy nevyšiel, tá má iba tieto dvere, pri ktorých je môj služobný stôl. Oproti je miestnosť s televízorom, kde sedí pár chalanov. Konečne sa objavil pomocník, môžem odbehnúť aspoň na wecko, Keď sa vrátim hovorí, že sa chalani, čo makajú v dôstojníckej jedálni, chystajú na mladého s frčkou. Prečo? Pýtam sa. Dáva mi protiotázku. Prečo on jediný má frčku? Prečo on chodí každý druhý týždeň domov, prečo on sviatkoval doma, kým my sme tu makali, prečo on nerobí rajóny, ako ostatní, prečo nebýva, ako my v službe, prečo my tvrdo makáme, miešame betón, nasadzujú nás na rôzne práce a on sa vždy niekde zašíva? A hneď odpovedá, lebo má tatka vysokú šaržu, lebo tatko zavolá veliteľovi, že chce vidieť syna, lebo ho týždeň nevidel, lebo tatko povie to, ono a všetci stoja v pozore, preto! Začína mi dochádzať, nie, nie som slepý, ale ja sa nehanbím hoci aj teraz robiť rajóny, ako mazák. Kto z vás odstraňoval napchaté noviny zo záchodovej misy holou rukou? Upchatie novinami, bývalo bežné, lebo toaletný papier nepoužívali, hoci ho bola plná Arma? Dôležitejšie bolo kúpiť cigarety a v krčme alkohol. Toľkokrát som skúšal upchatie odstrániť zvonom, márne! Jednoducho, bolo treba strčiť ruku až po ten bordel a vyťahovať všetko postupne, po kúskoch von. Po lakeť byť vo výkaloch je samozrejmosť, tak, ako neskôr, si čistiť zuby tou istou rukou. A o čom je potom kaki? Seba som bral ako súčasť celku, všade, kde som slúžil, čo mi rozkázali, snažil sa plniť, musel, rozkaz je rozkaz. Ten chalan bol výnimka a to bolo zlé, veľmi zlé. Dôstojnícka jedáleň bola dávno natretá, chalani tam ostali s nakúpeným alkoholom, zapíjali bôle, nahromadený hnev, frustrácie. Dianie mimo roty od stola dozorného, sa nedá vidieť. Ockov synáčik má po chlebe! To mi začínalo pred očami svietiť, blikalo alarmom, musím niečo urobiť, lebo dnešná služba nedopadne dobre. Po skončení služby nepodám hlásenie, „slobodník ten a ten, počas mojej služby, nič zvláštne sa nestalo!“. Ale stane, ak niečo nepodniknem stane! U bigošov slúžil môj bývalý spolužiak, bol mi zaviazaný, pomohol som mu vyhnúť sa vojenskej base. Niečo vyparatil, za to si vyslúžil štrnásť dní ostrých. Ako lapiduch som mu vtedy pomohol a lekár mu nariadil izolačku pre infekčné ochorenie. Tým sa trestu vyhol, pretože, za čas pobytu v izolácii, trest vypršal. Zatelefonoval som mu na rotu a potom chalana poslal za ním. Že do zajtra bude spať u bigošov. Urobil som, čo som mohol, aspoň si to myslel. Kdeže. Tesne pred desiatou sa na rotu dovalili chalani z dôstojníckej jedálne. Boli dosť opití, až priveľmi, posielal som ich na izby vyspať opicu. Začali do mňa zadrapovať a vypytovať sa na tatkovho syna. Horšie bolo, že k nim sa pridali dvaja mazáci, tiež mali vypité a útočili do mňa s otázkami, kde je onen chalan. Rotu obrátili hore nohami, každý kút prehľadali, videl som že začína ísť do tuhého. Pomocníkovi som povedal, že idem za dozorným posádky, aby chalanov nejako zdržal. Bežím za dozorným posádky a po tom, čo som mu situáciu opísal, povedal iba to, „ste dozorný roty, vojaci sú povinní rešpektovať vás a vaše rozkazy, zachovať pokoj, vráťte sa na rotu a urobte si na nej poriadok!“ Bežal som naspäť, tam ma už nečakali vojaci, ale svorka besných zverov. Kde je! Povedz, kde je, lebo to schytáš aj ty! Hovorím, že neviem a že som sa práve vrátil od dozorného posádky, aby sa upokojili a išli na izby. Zbytočne. Zlosť s nimi doslova lomcovala. Asi s pitím pokračovali aj na rote. Pomocník stál bledý ako stena, asi už dostal dobrú nakladačku, bolo to vidieť z jeho tváre, mimiky. Zrazu ma zo štyria zozadu zdrapili za ruky a okolo hrdla ďalší. Nemohol som sa brániť, niečo som očakával, ale toto nie. Som dozorný a ak sa niečo podobné stane, je za to prokurátor, Sabinov! Zaútočiť na dozorného, to nie! Pri služobnom stole je skrinka s kľúčmi od výzbroje, od samopalov, munície, síce je všetko zapečatené, ale čo sú prekážky opitým? Na druhý deň, ak sa aj niečo stane, povedia, že si nič nepamätajú. K tým čo ma držali sa pridali aj ďalší, ťahali ma dole schodmi do suterénu, v prítmí dopadali na mňa zo všetkých strán kopance, údery päsťou do tváre, ležal som na zemi, skákali po mne, chránil som si rukami hlavu, no tie mi schytili, aby som sa čo najmenej bránil a mlátili ma ako žito. Osem, deväť chalanov, bez citu, zúrili a penili, asi som to ja, čo im ničí život, spôsobuje frustráciu. Z púzdra mi vytiahli služobný bodák, zbraň s inou úlohou, na iné použitie! Držali mi ruky, kľačali na nohách, nemohol som sa hýbať. Mlátili do tváre a potom som zacítil tlak bodáka pod rebrami, ktorý rástol. Je po mne. Bože, sústredil som sa iba na tú bolesť, Už je dnu, vo mne? Keby aj bol, je to jedno, to miesto strašne bolelo. „Tak vrav, kde je!“ Niekto mi reval do tváre. Pud sebazáchovy ma prinútil povedať, že je u bigošov. Na to tlak prestal, padli nejaké kopance, na zemi som ostal ležať niekoľko minút. Žijem. Nevládal som vstať, všetko ma bolelo, bolo mi strašne zle, na zvracanie. Cítil som krv, ale odkiaľ išla? Spod rebier išla veľkú bolesť, akoby tam bodák ostal a niekto stále naň tlačil. Ležal som ďalej v suteréne na zemi, jej chlad odoberal z tela bolesť, Bože pomôž mi, plakal som, plakal od bolesti, od zúfalstva od strachu, bezmocnosti. Potom som sa nejako pozviechal a doliezol k služobnému stolu, chvála Bohu. Skrinka je zatvorená, pečate neporušené, aspoň to! Zvalil som sa na stoličku a hlava mi padla na stôl, tak ma našiel pomocník. Myká mojím plecom, aby som sa zobudil. Majú ho, sú u tankánov schytal takú nakladačku…, nakladačku? Kto? Ja? On, my? Všetci snme to schytali a za čo? Za toto kaki? Vstal som a dovliekol sa na rotu k tankistom, ich budova bola kúsok od našej. Dozorný mi ukázal, kde sú. Vošiel som do veľkej umyvárky, kde sa každú sobotu sprchuje celá posádka. Svorka stála okolo chalana, zakrvaveného, dobitého, bol úplne nahý, chvel sa, celé telo mal natreté čiernym krémom na kanady, aj vlasy. Keď ma svorka uvidela, odstúpila od chalana a začala po jednom odchádzať. Ostali sme samy. Pomôž mi, plakal a prosil ma, všetko ma bolí, nedokážem sa sám umyť. Krv mu stekala z nosa, z čela, kto vie ešte z kade. A zo mňa? A čo ja? Som na tom lepšie, nie som čierny. Tiekla iba studená voda, pomohol som mu dať dole krém z chrbáta, ostatné časti si ako tak umyl. Videl som, že je na tom veľmi zle, zvracal. To je naozaj veľmi zlé… Ideme na ošetrovňu, odvediem ťa. Doviedol som ho na ošetrovňu, bola noc, neviem, koľko bolo hodín, zvonil som a dlho čakal, kým sa dovliekol jeden z mladých ošetrovateľov. „Čo je, čo sa deje? Čo otravujete teraz v noci?“ Vysvetlil som situáciu, je dobitý, má príznaky otrasu, nemôže byť na rote. Ale ani tu nie! „Zavolaj doktora!“. Prišiel lekár. „Čo je!“ Zas opakujem čo počul ošetrovateľ, „Je mu zle, asi má otras. Nemôže ostať na rote.“ Chalan ostal tam, v tej tme nevideli, aký som bol dobitý ja, nik to nevidel, nechcel vidieť. Nevideli to nasledujúci deň ani moji velitelia, ani vyšetrovatelia, nechceli to vidieť, mohli si myslieť, ale všetci mlčali. Bol len dobitý chalan a mimoriadka, Tá priniesla na rotu peklo.