Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch Vll. Vyšetrovanie.

Celú noc som bol hore a pomocníka poslal, nech sa aspoň on vyspí, ak sa mu dá. Mne sa nedalo, nie že by sa mi nechcelo, bolelo ma celé telo, keby som si na akúkoľvek stranu ľahol, tlak na rany by ma vystrelil hore. Bolo mi zle, pár krát som zvracal, snažil sa dostať trochu vody do seba, ale tá bola hneď von. Točila sa mi hlava, no musím vydržať. Sedel som na stoličke pri služobnom stole a čakal na ráno, čo bude, aké a komu podám hlásenie. Že počas mojej služby sa toho veľa udialo? Nadránom, ešte vojaci spali, bolo niečo pred šiestou. Popred budovu prešlo nejaké vozidlo, kým som vybehol von zistiť, aké to bolo, niekam zmizlo. Vrátil som sa do budovy a nervózne chodil po chodbe, rukami masíroval boľavé miesta, ešte viac ma rozboleli. V zrkadle moja tvár vyzerala ako po ťažkom flámovaní ukončené bitkou. Zachytil som zvuk vozidla, opäť vybehol von, popri mne prešla záchranná sanitka. Šiel som zobudiť pomocníka a potom ponáhľal na ošetrovňu. Otvoril mi zdravotník a povedal, čo sa dialo s chalanom. Stále zvracal, lekári napokon volali do vojenskej nemocnice a tá poslala záchranku. Bude zle, to je isté. Stále bola tma, zdravotník si nič na mne nevšimol, akú mám tvár a ak aj, pomyslel by si, že som bol ožratý a to mám z toho. Svitalo, vojaci sa okolo mňa trúsili ako tabak z Detvy. Jeden alebo dvaja zo svorky prešli popri mne, chcelo sa mi zvracať, dvíhal sa mi žalúdok, našťastie bol prázdny a kŕče robili planý poplach. Cirkus začal okolo deviatej, postupne prichádzali vojenské vozidlá s vysokými šaržami. Náš veliteľ prešiel popri mne akoby som tu ani nebol, ani na mňa nepozrel, nežiadal podať hlásenie. Aké, to, čo sa mu už preháňalo hlavou? Niečo po desiatej si ma dali zavolať do kancelárie. Zaklopem, „dovoľte mi vstúpiť“, dovolili, posaďte sa a hovorte, čo sa to tu dialo! Ako začať, čím? Vedel som, že ma toto bude čakať, skúšal v noci nájsť slová, poskladať niečo z nich, čo poviem na obranu. Ale aké, čo a kto bude klásť otázky? Začínam o príprave dôstojníckej jedálni, o maľovaní. „Máte zoznam, kto tam bol?“ ˇÁno mám. Podávam niekomu z tých, čo boli dnu papier s menami. Dozorný musí vedieť o každom vojakovi, kto a koľko ich je na vychádzke, tí sú zapísaní v knihe vychádzok, tí, čo ležia na ošetrovni sú tiež zapísaní v knihe a aj tí, čo sú na dovolenke alebo opušťáku. O každom musím vedieť, kde je a čo robí, kde má službu, kto, koľkí, aby podávanie hlásenia bolo aj matematicky presné, lebo vojaci sú hlavne čísla! Aha, tak títo. Nejaký plukovník si prečítal mená. A čo ďalej? Padla otázka. Môžem sa napiť? Točí sa mi hlava a je mi na odpadnutie. Môžete. Prejdem popri šaržách k umývadlu, trochu sa napijem a opäť si sadám. Je to lepšie, mrákoty ma obišli. Tak pokračujte! Pomocník mi večer povedal o chalanoch, bol ich skontrolovať v jedálni, tam sa dozvedel, čo chystajú a na koho. Tak som išiel za dozorným posádky a všetko povedal, čo viem s tým, že mám obavy o chalana, ktorého som na noc ukryl u bigošov. Dozorný motostrelcov vedel o ňom a aj bývalý spolužiak. To, že som bol za dozorným posádky a povedal to, čo teraz aj vám, počul veliteľ stráže, ktorý bol s dozorným v miestnosti. To je všetko? Čo to máte s tvárou, umyte sa, ale nie tu! Môžete odísť! Vstanem, „dovoľte mi odísť“. „Choďte!“

Otváram dvere, počujem, počkajte, zavolajte sem pomocníka. Vyšiel som von z budovy a zvracal opretý o stenu, aby ma nezvalilo. Toto neprežijem! Našťastie, už ma nik v ten deň viac neotravoval. Lapasáci chodili okolo mňa akoby som bol vzduch. Súdruhovia, kam hľadíte, čo nevidíte? Nechcú vidieť dobitú tvár, nechcú počuť pravdu, Načo aj, koho čo zaujíma? Je víkend a niekto si dovolil im ho pokaziť. Okolo obeda šarže odišli, zostal iba veliteľ, bol niekde zašitý, nikomu sa nechcel ukazovať. Keď mi skončila služba, zašiel som sa opýtať lekárov na ošetrovňu, či vedia, čo je s dobitým chalanom. Neochotne z nich vychádzalo, že v podstate nič nevedia, záchranka prišla po telefonickej konzultácii o zdravotnom stave s lekárom vo vojenskej nemocnici. Všetci sa zhodli v podozrení na ťažký otras mozgu. Odchádzam od nich, vôbec si nevšimli moju dobitú tvár, že je bledá ako stena, nič, slepci, pokrytci.

Každý, kto zo svorky popri mne prejde buď pozerá do zeme alebo sa tvári, že som vzduch a nevidí ma. Tak začal nový týždeň, opäť popri mne prechádza niekto zo svorky, zavrčí, skús niečo ceknúť, odrežem ti hlavu a nikto ťa nikdy nenájde. Na to som sa mu pozrel rovno do očí, nič som nepovedal len moje hovorili, skús, ale nezaútoč od zadu.

Na Jelenej sedem v Blave sídlila vojenská prokuratúra, tam ma predvolali koncom týždňa na výsluch. Otázky dopadali na mňa ako údery bičom. Kto prezradil, kde je ukrytý chalan? Kto ho a ako bil, čo mu robili, prečo ste to dopustil? Uvedomujete si, že ste bol dozorný a zodpovedný za to, čo sa stalo? Poviem len, že som robil, čo mohol, aby som tomuto prípadne predišiel, netušil som, že sa niečo také naozaj stane. Dozorný má službu na druhom konci posádky, v budove kde sú aj stráže, je neďaleko vstupnej brány. Tam sa dozvedel, čo viem, čo chystajú chalani, čo hovoril pomocník a kým som sa vrátil na druhý koniec posádky, kde je naša rota, chalani boli preč a naozaj som nevedel, kde sú a čo sa deje. Na rote pomocník len bezradne stál, nič nevedel, nič nevidel. „A ako ste sa dozvedeli, že sú pri tankistoch?“. Vyšetrovateľovi poviem, že mi odtiaľ volal dozorný, aby som si tam išiel urobiť poriadok. Okolo chalana na umyvárke stáli naši, ale bitie a ako mu ubližujú nevidel. Naozaj to tak bolo. Len som dobitému chalanovi pomáhal s umytím a odviedol ho na ošetrovňu, to je všetko. Ešte sa kde čo vyšetrovateľ vypytoval, vôbec si nevšímal sinky na tvári, chrasty na rozbitom čele tesne pod vlasmi, Možno vyšetrovateľ videl chrasty aj na hlave vo vlasoch, ale jeho iné zaujímalo. Ja som musel byť potrestaný, hľadá vinníkov, niekto musí za to, čo sa stalo, pykať. Ja som prvý na rade! Na prokuratúru ma volali niekoľko krát, vždy padali, no z iných uhlov, rovnaké otázky.

Posledný krát, keď ma vypočúval povie, že je v závere vyšetrovania a čaká ma nepodmienečný trest, možno ma zavrú na dva až štyri roky, to bude na sudcovi. Keby som nesedel, spadnem na zem. Oblial ma studený pot, srdce bilo ako zvon, toto nie, toto nie. Svet v kaki zmenia mreže, stmavne, zovrie ako kliešte, nedovolí dýchať, žiť. Potom som vstal zo stoličky a začal sa vyzliekať, sako, kravatu, košeľu, tielko, dal dole nohavice, ostal som pred ním stáť v trenírkach a pomaly sa otáčal. Nech vidí, ak nie je slepý, slov netreba. To čo znamená, zmohol sa na otázku. Stále bolo telo pokryté sinkami a pod rebrami tmavomodrý kruh, uprostred veľká chrasta. Ukázal som prstom na chrastu, tu ma prepichli mojím bodákom. A postupne ukazoval ostatné sinky. Skákali po mne, po hlave, kopali do nej kanadami, tiež som mal otras mozgu, zvracal som, točila sa mi hlava, bolo mi nevoľno. Nepovedal som mu, že keby som s tým išiel hneď na ošetrovňu, ošetrovatelia s lekárom by ma poslali ak tak do pi… a nie do nemocnice. Tým bodákom vyvíjali obrovský tlak, cítil som prepichnutie kože, ako vniká do mňa, nechcel som zomrieť. Prečo ste sa nedali hneď ošetriť, keď vám bolo zle, tiekla krv? Lebo som mal a stále mám strach. Lebo dodnes nikto nie je zavretý, denne sa s každým z nich stretávam, padajú aj vyhrážky, kto ma ochráni, vy? Vy ste teraz povedali, že pôjdem do väzenia, že som zodpovedný.. na to som sa úplne zosypal a rozplakal.

Tvár som si zakryl rukami a hovoril, čo so mnou robili, že ma zozadu možno piati držali, okolo hrdla silne tlačili, nedali dýchať, tak ma aj ťahali schodmi do tmavého suterénu, kde som myslel, že zomriem. „Kto vám to z nich urobil?“ Ako sa dá vidieť do tvári tých, čo si ju ukryjú útokom zo zadu, ako sa dajú vidieť tváre, keď ňou ležíte nadol v šere, skôr tme a skáču vám po hlave, kopú? Plakal som a nevládal hovoriť, slová sa ledvy dreli z úst, bolo mi opäť na zvracanie, začalo ma naťahovať a bolo na odpadnutie. Tak skončil môj posledný výsluch. Vypočúvajú tí, čo možno majú synov na vojne, ako je ten, ktorého zbili preto, že bol rodičmi rozmaznávaný, že chodí domov častejšie na úkor ostatných, že nemusí nič robiť, iní všetko urobia zaň, že požíva výhody, aké sa vari nikomu nedostávajú, zaslepení sejú zlo, neuvedomujúc si, akou hroznou úrodou sú jeho následky! Pre toto som bol surovo dobitý, pre toto mám ísť do väzenia, lebo silní si nepriznajú chyby, omyly, nevidia alebo nechcú vidieť, čo sa dole deje, ako sa žije. Hlavne, že treba trestať iných za seba, za svoju krátkozrakosť!