Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

Turecký Vrch l.

Prevelili ma na Turecký Vrch, kde som bol pridelený k Cestnej rote, „lopaťákom“. Turecký Vrch je v kopcoch pri obci Jabloňové, pešo z dediny trvá cesta tridsať až štyridsať minút.. Hlásil som u veliteľa príchod a hneď ma poslal na ošetrovňu, kde bola izba pre dvoch, troch zdravotníkov a lekárov. Ďalšia izba bola pre pacientov a ešte ambulancia. Bolo tam aj sociálne zariadenie a sklad. Budova v ktorej bola ošetrovňa je spojená s veľkou jedálňou a kuchyňou. Jedlo je pár krokov od nás. Len sme odomkli zadné dvere za malým skladom so závesom a ocitli sme sa v jedálni. Toto malo aj nemalo výhody, ale o tej nevýhode sa dozviete neskôr. Neďaleko ošetrovne bola skládka odpadu, z ktorej sa šíril, najmä v lete silný zápach. Aj za bieleho dňa tam bolo vídavať potkany. Boli zvyknuté na ľudí, stratili plachosť. Keď lampasákom padla a odišli domov, z niektorých vojenských útvarov prišli mazáci s malorážkou a poľovali na potkany. Útvary na vrchu boli tri, my lopaťáci, ďalší boli tankisti a ešte tu boli bigoši, čo je motostrelecká jednotka. Bigoš je pomenovanie pre bojovú jednotku, vojaci prvých línií. Cvičení pre najhoršie podmienky a najrýchlejšiu smrť. Guľometčíci a samopalníci. Pri cvičení tvorili posádku obrnených transportérov, ktoré ich majú doviezť čo najbližšie k bojovej línii, kde rýchlo opustia vozidlo a hneď prechádzajú do boja. Ako lapiduch, som mal pri výcviku v prípade úrazov poskytovať prvú pomoc, ošetriť rany, fixovať zlomeniny. Najčastejšie to boli pricviknuté prsty pancierovými dverami alebo ťažkým poklopom. Bývali aj rozbité hlavy, väčšie rany sa šili na ošetrovni. Raz ma tankisti zobrali povoziť sa počas povinných jázd, ktoré musel každý vodič tanku pravidelne opakovať. Bolo to prvý a posledný krát. Viezol som sa vystrčený z veže s kuklou na hlave, držal otvoreného poklopu, chcel obdivovať okolitú prírodu, namiesto toho som nasával čmud z motorov a prach vírený ťažkou technikou, ktorá išla pred nami. Výcvikový priestor v kopcoch Malých Karpát siahal až takmer k Pezinku. Otáčali sme sa, ak si dobre pamätám pri chatovej oblasti „Slnečné údolie“. Domácim ťažké tanky ničili prístupovú cestu.

Kto si pamätá na armádnu reláciu Azimut, ktorú v tých rokoch pravidelne vysielala televízia? Tak niečo k relácii, ale na začiatku, úvodom, spomeniem skládkou odpadu, neďaleko ktorej bol „prasačák“, nižšia pozdĺžna budova s chlievmi, kde chovali prasce. Bolo to také posádkové hospodárstvo, kde z kuchynského odpadu chovali tieto hospodárske zvieratá. Raz za čas, jedno dve „šmykli“ a mali sme ich v jedálni na tanieroch. Prasačák bola pýcha posádkového veliteľa, lampasák s velikánskym bruchom, ako sa hovorieva, dobre živený a „poriadne pri sebe“. Pravidelne chodieval popri ošetrovni, smetisku, potkanoch, kontrolovať, ako mu jeho miláčikovia priberajú. Raz na vrch prišla televízia, natáčala niečo do Azimutu. Asi po týždni, dvoch, sme na ošetrovni v „telke“ pozerali túto reláciu, keď v nej celú obrazovku vyplnila veľká vykŕmená bravčová hlava posádkového veliteľa. My sme pukali od smiechu a keď začal chváliť svoju pýchu, prasačák ako dokonalé dielo, v ňom svojich miláčikov, ako krásne a rýchlo priberajú, už sme sa šúľali od smiechu.

Raz nám zvonil tento podplukovník pri dverách ošetrovne. Keď som otvoril dvere, hneď do mňa spustil, že keď ako zdravotník viem ošetrovať rany zraneným, budem vedieť ošetriť aj jeho choré prasiatko a hneď aby som bral brašnu s výbavou a išiel s ním na prasačíák. Prasa malo zapálené ucho, to bolo veľmi opuchnuté, hlavu nakláňalo na boľavú stranu až úplne k zemi. Prasce si vzájomne obhrýzali chvosty, aj uši a bolo vidieť, že mali dohryzené aj iné časti tela.. Žili v dosť malom životnom priestore, ktorý tvorili oceľové štvorcové ohrady, kde boli natlačené po päť, šesť i viac kusoch. Mal som vliezť k nim a dostať sa k chorému, zarezať do ucha a vytlačiť hnis, ranu vydezinfikovať a posypať antibiotikami. Tak toto nie! Dať sa zožrať tými hladošmi? Boli pripravené naraz sa na mňa vrhnúť, videl som to v ich hladných očiach, papuľách, z ktorých cerili zuby, len čo sa ocitnem medzi nimi, to si naozaj zgustnú, bŕŕŕ, na mne toho veľa nie je, ale i tak. O to bude po mne rýchlejšie. Pozriem na podplukovníka, ktorý by ma najradšej prehodil k sviniam, aby som sa konečne rozhýbal a liečil. Začnem obranu, „súdruh podplukovník, ak otvorím ranu tu, kde hrozí silné zanesenie nečistôt, za pár dní môže uhynúť. Chorobou zoslabne a jeho druhovia ho dorazia“. Toto je práca veterinára, ja ošetrujem ľudí, v čistom prostredí, kde nehrozí sepsa, nie ako tu, kde žijú len zvieratá. Podplukovník napokon uznal, že by to bola obrovská škoda, tak radšej pošle svojho miláčika pod nôž…