Peklo v kaki

Mezilidské vztahyNapětíSpolečnostZe života

⏱️ Doba čtení: cca 134 minut

VVP Valaškovce ll. Cesta

Postarší pán na dôchodku nám robí majstra. Jeho znalosti ohľadom ciest sú obdivuhodné. My pracujeme, ako káže, kde máme a ako čo položiť, uložiť, upraviť. Vidno na ňom radosť, že vieme spolupracovať a dielo napreduje nielen k jeho spokojnosti, ale aj správcu vojenských lesov. Greidre, bagre, valníky, doky, žeriavy, vétriesky, všetko je denne na pracoviskách a sedemdesiat ľudí maká od svitu do mrku. Cestu sprvu pomenujem Golgota. Pre žiadny kríž, ale pre krv z našich mozolí, máme ich všetci, aj vodiči vozidiel. Velitelia nás do roboty naháňajú a sledujú, nie tak v práci, to má na starosti majster, ale v čase voľna! Do dediny z výcvikového priestoru je po ceste skoro dvanásť kilometrov. Dobré dve hodiny svižného kroku len dole, nahor to ide pomalšie. Je aj skratka, divočina. Popri stĺpoch elektrického vedenia, dá sa, ale ísť po tme neradím. Varovali nás, je tu veľa vlkov a neradno stretnúť celú svorku. Poznám, mám skúsenosti so svorkou, síce inou, ale poznačili ma a stále po nich stopy vidieť. Zo dvaja v podmienke sú aj tu, ale tvária sa, akoby sa nič nestalo, veď to, čo som povedal? Budú sa tváriť, akoby nič nebolo a ak aj, vinný som ja!

Chalani unavení z driny potrebujú zaliať prach a hlinu pivom v krčme, riskujú, zbehnú popri stĺpoch nadol, hodia do seba pár panákov, pív a hor sa nahor. Ale beda! Sup číha na korisť, chce žrať, nasýtiť hlad, dostal chuť na dobré sústo. Dosť často vybehne na kontrolu niektorý z veliteľov, spočíta nás a ak niekto chýba, počká aj do noci. Potom ich rovno naloží do vozidla a končia v Humennom, v kasárenskej base. Denne chýbajú na pracoviskách, dvaja, traja, ba aj viac vojakov, lebo nestihli návrat v čas. Ako aj, Tri nedele nebolo voľno, práca do piatej a kým sa vozidlá s nimi dotrmácajú nahor, je skoro noc. Ani nevečerajú, zhodia pracovné mundúry, nahodia vychádzkové v kanadách a bežia nadol. S pivom, pálenkou v sebe, sa ide nahor veľmi ťažko. Toto je neustály kolotoč, v base sa vystriedala skoro polovica mužstva. Za tých, čo sedia v base, musíme ich robotu odpracovať, akoby denne robil plný počet vojakov. Ja nepijem, nefajčím, určenú robotu majstrom urobím skôr, ako kolega. Máme odmeraných päťdesiat metrov vedľa cesty, ktorá je spojená s okolitou pôdou. Tú treba odstrániť, vykopať hlbokú priekopu so spádom pre vodu. Jeden deň jednu stranu, druhý deň opačnú. Podľa toho, aký nás čaká terén, toľko máme vymerané, nikdy nie menej, ako päťdesiat metrov! Dvaja, jeden z jednej strany, druhý kope oproti, odstraňujeme zeminu, hĺbime priekopu, máme drevené laty ako šablóny, s vyznačenou hĺbkou, sklonom. Majster presne všetko vyznačuje a chodí po ceste nad nami, prednáša, prečo to musíme tak, prečo taký sklon, prečo, prečo. Krajnice nesmú mať trávnaté mantinely, nesmie tam byť porast, aby zrážková voda mohla s cesty voľne unikať, nesmú ostať na krajniciach kaluže. Mráz s vodou na ceste, znižuje jej životnosť. Ak sú zanesené rigoly, alebo nemajú správny sklon, nie je vybudovaný odtok vody z nich, nastane podmáčanie vozovky, ťažké vozidlá tlakom na zavodnené podložie cestu veľmi rýchlo zničia prepadmi. Správny sklon vozovky sledoval, keď sme za asfaltérom, vozidlom, ktorý striekal tekutý horúci asfalt na cestu, jemne rozsypávali drobnú pieskovú drť. Poslednú vrstvu. Prvá pri celkovej obnove, bol hrubý kameň, potom makadam, zakaždým greider všetko presne rozhŕňal, asfaltér robil dva postreky, zakaždým, za inou vrstvou kamenia. Kamenivo sa vozilo z Kamienky, pár kilometrov od Kamenice nad Cirochou. kde bol lom. Tam bol náš Dok, stačila jedna jeho lyžica a Tarovka bola úplne naložená. Niektoré úseky cesty boli opravované hotovou zmesou, podobnou, akú dnes používajú Finišéry pri budovaní ciest.

Potrebujem súrne pre jedného vojaka zohnať niečo od bolesti zubov. Líce má riadne opuchnuté. Poviem mu, že potrebuje zubára a antibiotiká, a aj niečo od bolesti, nič nemám. Skúsim si vypýtať od lekárov s útvarovej ošetrovne čo je hore. Je večer, klopem na dvere, vysvetľujem prosím, strčia mi do ruky dva Dinyly. Dva, až dva! Sedemdesiat vojakov a ja mám dva Dinyly! Ešte o jedno poprosím „majú váhu, chcem sa odvážiť po štyroch mesiacoch driny. Sto osemdesiat centimetrov výška a šesťdesiat dva, tri kíl. Dole išlo vyše desať! Na rotu sa vraciam, po tme, nízka budova pripomína stavby v koncentračných táboroch, v ktorých sú ľudia kosť a koža, ako my. Jeden rožok a trojuholníkový syr, ktorých kalorická hodnota je nízka oproti telesnému výdaju. Ostatná strava, polievka a druhé jedlo je v nás do dvoch troch minút, polievku vypijeme ako vodu!

Majster vidí, ako sa strácame, možno háda, odkiaľ ešte naberáme sily. Šetrí nás, ale na druhej strane, musí plniť s nami plán! Už nemám krvavé mozole, dlane sa ubránili a vytvorili hrubšiu kožu na záťažových miestach.

Konečne som dostal dovolenku, už som neveril, že mi ju dajú, potrebujem oddych a najmä teplú vodu, vaňu, v ktorej sa uvoľní špina, ktorú nie a nie zmyť. Potok je len chabá náhrada za vodovodný kohútik s normálnou vodou, hoci aj studenou, ľadovou.

Doma ma Mama skoro nespoznala. To nie som ja, To sa ti čo stalo, bol si chorý? Všetko na mne viselo, Keď som si prvý deň po kúpeli ľahol v trenírkach na posteľ. Mama zhrozene na mňa pozerá a pýta sa, že čo to mám s bruchom. Od konca hrudníka po panvu mám brucho úplne prepadnuté, asi vidieť spredu dolnú časť chrbtice. Boky panvy vytŕčajú ako antény. Ani kamaráti ma nespoznávali. Čo som im mal hovoriť, keď sa pýtali, ako sa mám, ako ide vojenčina, či už strihám meter. Áno, meter strihám, to je všetko. Chodil som denne, keď bolo pekne, na plážové kúpalisko. Slnil sa, kúpal, hrával karty, len tak, nie o peniaze. Jeden deň v polovici dovolenky sme sedeli na terase bufetu, hrali karty, pil kofolu, bolo mi fajn, chcel som si posdunúť viac pod seba kovovú zapletanú stoličku, ako som si ju podsúval a hneď sadal, noha stoličky dopadla na palec pravej nohy a nechet z nej bol razom dole. Tá bolesť, ani veľmi dobrý chirurg, by tak rýchlo nedokázal strhnúť nechet z prsta! Na poliklinike mi ranu vyčistili, obviazali a to bolo všetko. Pýtal som papier z ošetrenie, pre istotu, ak by sa rana zapálila a v Humennom by som potreboval ošetrenie. Posledný deň dovolenky som sa mal do dvadsiatej druhej hodiny hlásiť na rote. V Kamenici nad Cirochou som bol už okolo ôsmej, pol deviatej, stíhal by som, keby ma mal kto hore odviezť, ale nik v nedeľu večer nahor nešiel. Do rána som čakal na stanici v čakárni a potom som šiel k ceste, ktorá smerovala nahor, ak by niekto z veliteľov ma tam odviezol. Išiel. Náš najvyšší. Ten, ktorý dával zatvárať vojakov aj za maličkosť. Prvé od neho bolo, „kedy ste sa mal najneskôr vrátiť a hlásiť príchod?“ Ja večer, ale som tu od včera od ôsmej a nič hore nešlo. Už sa chystal, že mi naparí týždeň basy za neskorý príchod. Vytiahnem papier z ošetrenia, vysvetlím, čo sa mi stalo, ukážem obviazanú nohu. Povedal „obujete si tramky a pôjdete k otatným pracovať“. Obul som a pracoval. Noha sa v tramkách viac potila, prst sa zapaľoval, čistil som si ranu čím mohol, nechet mi dorástol až v civile.