Neuveriteľný príbeh z Vojvodiny
„Videl si ho ?“ „Koho ?“ „Hore na lúkach bieleho koňa, koho môže byť, nevieš ?“ „Nie, koňa som u nás doteraz nevidel a tento, iba ak by niekomu ušiel alebo sa odniekiaľ sem zatúlal.“ Dvaja starší domáci susedia, Petar a Zoltan si zapaľujú cigarety a premýšľajú nad cudzím koňom v ich chotári. „Hmm, dáme vyhlásiť v obecnom rozhlase, že tu máme koňa a či niekto niečo bližšie o ňom nevie.“ „Dobre, ale ešte sa neponáhľajme, možno, ako prišiel, tak odíde.“ „Dobre, počkáme do poóbedia, do druhej alebo tretej, potom nech z obecného úradu vyhlásia ampliónom oznam.“ Chlapi sa rozlúčili a každý si išiel svojou cestou.
Stará „Maríčka“, tak ju každý domáci volal, bola vdova, chodievala denne do kostolíka upravovať kvietky, vymieňala za čerstvé a svätým z hláv dávala dole prach. „To by bolo, aby naši svätí mali prach na hlavách. Ten nech si zotierajú politici, tí tam majú nakydané aj iné.. Joj a zas sa rúham,“ rýchlo sa prežehnala pri svätom Ignácovi, ktorému práve utrela prach. „No vidíš ?“ Prihovára sa mu, „ty si z tých múdrejších, denne počúvaš kázne pána farára, tak povedz, že majú nakydané, mám pravdu ?“ Opäť sa prežehnala za rúhanie. „Že si radšej nezahryznem do jazyka, ale čo, veď tu nik nie je..? Bože môj, akože nie je sú tu Pán Ježiš, aj Panna Mária a aj tento tu zástup svätých. Všetci počujú, všetci vidia. Aj do našich hláv, čo sa v nich sústavne preháňa…“ Na to si zhlboka vzdychla, „ach jáj.., vidia všetko, aj do našich spální, aj do kuchýň, senníkov.. To vari nie ! Kam až ich oči zájdu ? Neresti, nevery, podvádzanie, nemravnosti…, dosť, naozaj dosť,“ prikazuje myšlienkam, otvára okno, aby kostol vyvetrala. A hneď je lepšie, aj na iné myšlienky hneď príde…. ? Príde… Zadívala sa do pravého kúta pri dverách, pretiera si oči, asi zle vidí, to nie je možné. Pomaly kráča tým smerom, na podstavci vpravo, malo stáť súsošie svätého Martina na bielom koni. Podstavec stojí, ale to ostatné ? Martin stojí na mieste, kde mal byť kôň a koňa nikde. Ten, komu mal Martin kus plášťa darovať rovnako kľačí, ako doteraz kľačal a čaká. Postoj svätého biskupa je úplne iný, ak už mu niekto ukradol koňa, mal byť pokrčený akoby bol v sede. On ale stojí, plášť drží v ruke, meč je v druhej kolmo dole, špicom zabodnutým do zeme pri nohách. Prachovkou pretiera svätého Martina, akoby ho chcela zobudiť, opýtať, reku, kde je tvoj kôň ? Nič. Ani sa nepohne. Ale toto ? Jakživ sa nič také tu nestalo, iba ak by si niekto chcel z veriacich vystreliť a pôvodnú sochu z kostola odniesol a namiesto nej dal túto. Prežehná sa, vybehne von pred kostol. Chvíľu tam postojí, potom sa pomaly vráti do vnútra opäť k svätému Martinovi. „Asi to bude tak, niekto sochy vymenil a chce nás dostať ! Idem za pánom farárom, ten s tým urobí poriadok, hovorí si nahlas.„ Keď jej kňaz na fare, ktorá stojí hneď vedľa kostola, otvoril dvere, Maríčka vysype zo seba pár slov, ktoré mu nedávali zmysel. „Čo ? Ešte raz vravte, čo že sa stalo ? Aký kôň, kde, komu ?“ Martíčka hovorí, „pánu biskupovi spod sedla zmizol, niet ho!“ „Akému biskupovi, aký biskup, nášmu?“ „Áno, nášmu,“ pritakáva ženička a utiera si v zástere od potu dlane. „A ten, čo pri ňom kľačí rovnako čaká na plášť, ten sa ani nepohol.“ Kňaz krúti hlavou, ničomu nerozumie, asi jej preskočilo. „Počkajte tu, idem volať na biskupstvo, či je to pravda, že je tu náš pán biskup a ja nič o tom neviem.“ Maríčka za ním vbehne do chodby a chytá za rukáv. „Pán farár, nikde nevolajte, najprv poďme do kostola, tam uvidíte, čo sa vám snažím vysvetliť.“ V kostole kňaz stojí dlhé minúty pred svätým Martinom, krúti hlavou, nahlas premýšľa. „Kto to mohol z veriacich byť, kto vymenil sochy ?“ Nič ho nenapadá. Napokon starej žene povie. „Nikomu nič o tomto, čo tu vidíme nehovorte, nejdem nikomu nič nahlasovať, chvíľu počkáme a uvidíme. Možno na večernej omši sa niekto prizná, že nás chcel pobaviť a všetko sa vysvetlí.“ Tak sa aj rozišli. Maríčka už nepokračovala v úpravách a skrášľovaní kostolíka. Povedala si, že ten bude pekný až vtedy, keď svätý Martin bude opäť sedieť na svojom koni.
