Na obecnom úrade sa chystali zapnúť rozhlas, aby vyhlásili oznam, či niekto nepozná majiteľa bieleho koňa. Starý Petar bol nahlásiť pohyb koňa v okolí dediny, keď tesne pred vyhlásením oznamu sa objavil na úrade Zoltan, aby nič nevyhlasovali, kôň je preč. „Ako to, že kôň je preč, veď ho ľudia videli, ako sa pasie na našich lúkach. Krásny žrebec, s dlhou bielou hrivou a chvostom takmer po zem. Jednoducho zmizol, niet ho !“ Ešte raz potvrdzoval svoje slová a dodá. „Prešiel som všetko z kraja dediny, nikde nič.“ „Možno sa vráti,“ hovorí starosta. „A možno nie,“ povie Zoltan. „Dobre, počkáme a uvidíme,“ napokon povie starosta. Bieleho koňa z dediny už v ten deň nik nevidel.
Bohabojnej srbskej dedinke vo Vojvodine s neveľkým počtom duší na duchovné záležitosti úplne postačoval ich malý, útulný kostolík. Večerných omší sa zúčastňovalo pár ženičiek, jedny a tie isté tváre. Každá mala svoje miesto vo svojej lavici s podložkou na sedenie, odloženú modlitebnú knižku. Keby neboli cez deň mimo Božieho stánku, mohli byť ako svätci jeho inventárom. Každý večer slúžil kňaz skrátenú svätú omšu s pripravenou kázňou, kde svojim ovečkám často zdôrazňoval, aby sem privádzali mladých, aby im Boh vlieval nádej, silu, odolnosť a lásku. Mládež z dediny aj okolia, namiesto kostola mala v obľube zábavu. Všetko, čo dorástlo, dospelo, utieklo, komu z nich sa chce do smrti špárať ako krt v zemi, kydať hnoj a večermi viesť v rodinách dookola debaty, či bude úroda hojná, či dosť naprší, či ľadovec nezničí úrodu…, koho by to bavilo donekonečna počúvať jedno a to isté ?
Kňaz pri príchode do kostola, sa pozrel na podstavec, kde stále bez pohnutia stál vystretý biskup s bielym plášťom a mečom v rovnakej polohe a ani kľačiaci pri ňom ju nezmenil. Nič, pomyslel si kňaz, „stále rovnako. Čo bude ďalej ? Uvidíme. Maríčka o udalosti nemala nič hovoriť, kto vie, ženy..“ V laviciach bolo ticho, ženičky sa domodlili zdravasy, otčenáše a čakali na začiatok omše. Kňaz sa ani slovkom nezmienil o soche svätého Martina, v kázni preberal tému hriechu, cudzoložstva, smilstva. To bohabojné ovečky zaujalo a boli ticho ako v hrobe. „Smilníci nenájdu odpustenie dovtedy,“ začal slovami, „pokým nenájdu Boží pokoj. Cudzoložstvo je ťažký hriech a dopúšťajú sa ho mnohí s tým, že si myslia, že ak náš Pán káže milovať, tak milovať sa s inými môžu veriaci, ktorí dali sľub vernosti ! Božia láska má inú podobu….“ Starej Zorici, čo sedela v prvej lavici sa premietali v hlave chlapi, ktorých nielen poznala, ale ktorí ju kedysi držali v náručí napriek prísahe vernosti. O poctivosť prišla oveľa skôr, ako povedala áno pod krížom, svojmu nastávajúcemu. Ani po sobáši nebola iná, čo mala robiť ? Chlapi ju priťahovali aj preťa….., zahryzla si do jazyka. Myšlienky márne odháňa, to farár začal tému, to on. Ivona, čo sedela v lavici za ňou počúva slová kňaza na pol ucha, díva sa do zeme a raz má pred sebou Slavisa, potom Milovana. Myšlienky jej zastali pri Dinovi, rúči chlap, vedel kde najlepšie zabrnkať na strunu. Aj Jelene v lavici oproti sa preháňali hlavou muži, jáj, keď bola mladica, vedela uťahať aj koňa. Kto vie, čo sa pri kňazovej vážnej téme preháňalo v hlavách ostatným ženám, to môžeme iba hádať.
