Tak sa aj stalo, večer pri omši kňaz na veriacich spustí. „Iste ste si všetci všimli, že socha svätého Martina na bielom koni je opäť taká, aká bývala doteraz.“ Žienky pokývajú hlavami, že všimli.
„Asi by sme si mali všetci z tejto udalosti zobrať ponaučenie. Život nám prináša prekvapenia, nevysvetliteľné záhady, kladie otázky, na ktoré nenachádzame odpovede a musia byť na všetko ? Potrebujeme naozaj mať na všetko odpovede ? Nemyslím si to, naopak, ponechajme životu záhady, neklaďme otázky prečo, niekedy odpovede nie sú potrebné, vnímajme stav taký, aký je a ak potrebujeme vysvetlenie, je na nás, ako si kto napríklad aj včerajšiu udalosť vysvetlí.“
V ten deň bol podstavec so sochou svätého Martina obklopený kyticami pestrých kvetov, vari každý z dediny priniesol nejaký kvet, zapálil sviecu a modlil sa.
Najbližšiu nedeľu kostol s veriacimi praskal vo švíkoch, kňaz sa krátkym slovom zmienil o udalosti, ktorá sa udiala v týždni, týkala sa svätého Martina aj jeho bieleho koňa, ktorého videli mnohí z dediny pásť sa a pobehovať po okolitých lúkach. Nasledujúcu nedeľu, už bolo veriacich dva krát alebo aj trikrát viac, ako minulú. Ľudia stáli okolo svätostánku a hoci nepočuli kázeň a ani z liturgie si veľa neodnášali, stačilo, že boli pri svätom Martinovi a pomodlili sa.
Dnes sa počet veriacich ustálil, občas do dediny a kostola prídu ľudia z odľahlejších končín, lebo o tom „zázraku“ potrebujú počuť na vlastné uši. A vy ste o ňom počuli ? Nie ? Všetko, čo chcete vedieť je tu predsa napísané…
