Keby žila na inom konci sveta, nie v tejto „starej dobrej Európe“, veľmi rýchlo by pochopila dôvody. Kto je za všetko zodpovedný, kto raz možno bude pykať, a možno raz ho ruka pomsty tak silno stisne pod krkom a nikdy už nepoľaví. Hneď na prvej strane novín by čítala v hrubých titulkoch výsledky svetových búrz s krivkou vystrelenou prudko nahor, výraznou červenou, ako krvou, ktorú zaplatili nevinní na frontoch, za nárast bohatstva a upevnenie moci hŕstke chamtivcov, ktorí ovládajú svet.
Ulice bývajú čoraz prázdnejšie, už mesiace vídať po cestách premávať len vojenské vozidlá, železnice podobne prepravujú len vojenský materiál a dovážajú čoraz viac zranených a rakiev. Roznáša smutné oznamy, ale aj rozkazy vstúpiť do armády čoraz mladším ľuďom. Je zákon a povinnosť umrieť za niekoho, koho nepoznajú, nič s ním nemajú.
Schudla, nebýva v byte, tam by zamrzla, ľudia žijú v komunitách, väčšinou v suterénoch domov, navzájom sa snažia si pomáhať, prať, variť, ako čo, kto môže a vládze. Lieky ? Keď niet chleba, načo sú komu lieky ? Spev nedávno počula vychádzať z úst jednej matky, pochovávala dieťa, smutný až hysterický nárek, slzy netiekli len z očí, ale aj úst, tak nimi boli naplnené. Otec si nemôže pochovať dieťa, lebo jeho samého rozožierajú červy v kráteri po výbuchu, hnije niekde v bahne tak, ako jeho spolubojovníci. Tisíce nepochovaných ležia, bojiskom roztrúsení hnijú, podobne ako končatiny Jána o ktorom dúfa, že žije, že sa raz objaví vo dverách, vezme ju do náručia, vyobjíma, vybozkáva. Ján sa nevráti k sebe domov, na druhý koniec mesta, zostane pri nej natrvalo, život sa jej zmení alebo aspoň vráti do posledného okamihu, chvíle v práci, kedy chcela klientovi povedať, „ po tretie, príspevok vám schválili, len musíte byť trpezlivý“..
Už nič nemusíte, prišla smrť.
Odložila obtlčenú šálku na stolík. Kúsok nábytku, na obyčajnú plastovú debničku, prepravka na asi zeleninu. Zamyslela sa, vracia sa do čias, kedy z podobných si na trhu vyberala mrkvu, zeler, kaleráb.. Kedy naposledy držala petržlen, karfiol, papriku? Chcelo sa jej opäť plakať, ale kde ďalšie slzy má nazbierať, oči sú ako vysušené polia ktoré ovenčujú tmavé kruhy bôlu a trápenia. Má plakať, nedá sa, nemôže, keď vidí svoje susedky takmer v rovnakom veku ako je ona, majú maličké dvoj, troj ročné deti, tie neustále plačú, vidia a vnímajú situáciu najmä, cez porcie jedla. Poloprázdny tanier má nasýtiť dva tri hladné krky. I ona si často odtŕha od úst, keď vidí to množstvo detských sĺz. Bože, prečo si toto dopustil, tisíc krát si ženy kladú túto otázku, keď samé cítia vlastnú bolesť hladu, kŕče zvierajú útroby, steny žalúdkov a čriev brúsia pomúčené piliny.
