Hej páni politici, toto ste chceli? Kam ste nás a do čoho vohnali? Kde ste? Čo robíte?
Vonku je všetko pod snehom, padá každý deň, aspoň majú vodu. Ľahšie ako ľad sa topí. No aj ten je dobrý, len ľahko pri jeho lámaní poreže ruky, potom príšerne oziaba, prsty krehnú, modrejú. Často chodia na breh rieky, rukavice sú pri práci s ľadom nanič, hneď sú mokré a kde potom ruky ohriať, v čom? Dnes naberá sneh hneď pred domom, nemusí ďaleko chodiť, bude voda aj na umytie, pranie. Prádlo súšia v miestnosti kde spia, jedia, vlastne žijú iba na malom kúsku s trochou tepla, ktoré dáva malá piecka s kovovým komínom cez otvor v malom okne, pod nízkym stropom. Rozhliada sa, dym ukazuje, kde žijú ľudia aj ako žijú. Podľa farby dymu pozná, či sa varí, či len kúri. Pregĺga, naprázdno, len pomyslieť na jedlo, točí sa jej hlava, od slabosti, od prázdna v útrobách. Cíti, že so slabosťou prichádza choroba. Pľúca jej čosi stále viac zviera, nedá riadne nadýchnuť, nevládze. Občas slabo zakašle, ani na toto nemá síl. Čo bude zajtra, čo na ďalší deň, čo o týždeň, o mesiac? Dvíha vedrá plné bielej sypkej masy a vracia sa do pivníc budovy, do sveta, ktorý vytvoril človek, aby prežil, pokúsil sa prežiť, len dokedy. Vydala hlboký vzdych, počuť detský plač, to je namiesto slov, plač detí sú slová, hovoria o stave, túžbe, bolesti, strachu. Bože, prečo? Dva dni nemala nič v ústach, poliháva, pokašliava. Bol pri nej lekár, popočúval, pozrel do hrdla, do očí, chytal ruky, prsty. Bol viac vychudnutý ako ona, zúbožený podal jej liek, horúcu vodu, ako čaj. Nemá liek, nemá čím by ju liečil, len odhaduje dni, dokedy takto asi vydrží. Mlčí, pokúsil sa o drobný úsmev, ani on nevládze vydať zo seba viac, niečo, čo pacienti by inak bežne očakávali. Keby vedel čarovať, urobil by zázrak, ukončil vojnu, ktorá bičuje živých, ktorých každým dňom viac ubúda. Koľko ich dnes umrelo, koľko umrie zajtra, hľadí do očí živým mŕtvolám a nedokáže im dať viac ako prázdno, čo so sebou nosí. Nevie klamať, nádej je tu cudzie slovo, mlčí a pozerá do prázdna, cez pacientov vidí smrť, ako sa škerí, teší, ako otvára náruč a berie nie po desiatkách, ale po stovkách, tisícoch. Koľko mesiacov ubehlo, zima sa zahryzla do zeme ostrými pazúrmi, vietor skuvíňa, syčí cez špáry ako obrovský had, vypľúva jed, kto z vás má naň chuť?
Nie, nepadajú ľuďom na hlavy bomby, nik ich nezhadzuje, neničia budovy, cesty. Vojna je oveľa ničivejšia bez nich, ostanú cesty, neporušené mosty, domy, budovy a všade naokolo hoduje za bohatým stolom smrť. Vyprázdňuje priestory, kde včera svietil oheň z piecky, je chlad, tí čo tu žili, pomreli.
V hromadnom hrobe odpočíva jej telo, bez sĺz rodičov, rozlúčky s niekym, kto by jej pohladil ruky, tvár, dal posledný bozk, dotkol sa vlasu. Nevyšla po jej skone z nijakých očí slza, aká by aj, tí, čo ešte sú tu, už neplačú, len píšu čísla, áno, čísla, nie mená.
Obrovský násyp a vedľa ďalšia obrovská diera, ktorá pohltí ďalších, vitajte doma, Boh vašim dušiam pripravuje raj.
Konečne pominula zima, dávno nebola taká mrazivá s množstvom snehu, rieky len pomaly rozmŕzajú, veľké kryhy upchávajú tok rieky, dvíhajú jej hladinu. Voda tečie mestom, príroda narieka, plače za životom, za človekom s ktorým zdieľala tento svet. Rieka plače pre zlo, ktoré na tomto svete človek človeku vytvoril..
