1. Len musíte byť trpezlivý. 2. Už nič nemusíte, prišla smrť.

AbstrakceSmutekTragédie

⏱️ Doba čtení: cca 14 minut

Kráča so sklonenou hlavou domov, zajtra zájdem za Jánom, možno bude vedieť viac ako ja, poradí, pomôže. Zbytočne mu na druhý deň klopala na dvere, kľúče od jeho bytu nemá, tak ako on od jej. Kde je, čo je s ním ? Otvorili sa dvere susedného bytu a pani, čo v ňom bývala jej povedala, že ho povolali, ako aj jej muža, nevie kam, nemá žiadny kontakt, v podstate, o nikom nič nevie..Otázok každý deň pribúda viac, čo sa to deje ? Kým do včera elektriku vypínali niekoľko krát za deň, teraz takmer vôbec nejde. Ani plyn v sporáku. Na vchodových dverách bytovky je len upozornenie, aby si každý zatvoril hlavný ventil prívodu plynu, pre „istotu“…Akú ? Čo je dnes istota ? Že nemá takmer nič pod zub, že rastú obavy, čo bude zajtra, napozajtra ? Noviny nevychádzajú, televízia nefunguje, pribúdajú len letáky na stĺpoch osvetlenia a na prázdnych výkladoch obchodov. Samé odkazy od toho, hentoho, od tamtej, onej. Toto je zlý sen, tak sa konečne prebudiť, smiať sa s kolegami pri káve nad vtipmi a riešiť malichernosti, ktorá nikoho netrápia.. Je jej do plaču, nik jej neporadí a rodina je to posledné, o ktorú by sa chcela oprieť. Možno tá rieši oveľa zložitejšiu situáciu, súrodenci majú deti a rodičia vysoký vek. Skôr ona by mala pomáhať, ale ako, čím ? Druhý týždeň chodí pred dvere budovy, kde pracovala, ale tie sú zamknuté a na nich ani zmienka, oznam, či budú vôbec kedy opäť fungovať. Jedného dňa ju oslovila suseda, že môže tak ako ona, vypomáhať pošte roznášať po meste obálky, odkazy, správy. Už týždne nefungoval internet, vypnutá je mobilná sieť, aj voda čoraz častejšie prestáva tiecť, samozrejme tá studená, o teplej môže snívať.. Pošta jej prisľúbila nejaký plat, no na takú mizériu by nikdy ani nepomyslela. Ona, sociálna pracovníčka a teraz behá za almužnu po celom meste s obrovským batohom obálok, roznáša ich po bytovkách, plní nimi plné schránky, ktoré už ľudia zvykli ignorovať. Veď sa nedozvedia nič nové a tí, čo museli odísť za cudzie záujmy bojovať, kto vie, či žijú. Na vchodových dverách je opäť nové upozornenie, po zotmení nevychádzajte z domovov a zastierajte závesmi okná, aby nebolo vidieť svetlo.. Aké svetlo, čím svietiť ? Uškrnula sa, čím viac vídať zbedačenejších ľudí, tých, ktorých poznala, slušných, „lepšie rodiny“, dokonca žobrú a nehanbia sa ! S čím sa má rozdeliť, veď sama ledva prežíva, áno občas príde vozidlo, dodávka s nejakým jedlom, no kým príde na rad, je prázdne ako jej dlane. Pošta jej vypláca týždenne pár eur, akože čo za to kúpi a kde ? Dni sú čoraz chladnejšie, v byte je chladnejšie ako vonku, čo bude v zime, aká bude ? Niet večera, kedy by neplakala, nie nad sebou, ale nad stavom, kde to žije, kam nás a do čoho priviedli tí, čo lákali „mastným krajcom ?“ Ovláda ju bezmocnosť, otupené prispôsobovanie sa situácii neničí len ju, ale tisíce, státisíce, milióny ďalších. Našťastie vojna je stále veľmi ďaleko, kde je ? Komu slúži ?