Po chvíli usína..
Niečo sa mu sníva alebo to nie je sen ? Niekto ním drme, dotýka sa ruky a ťahá ho von z postele. Precitne, nie, nesníva sa mu, Marek mu niečo hovorí a ťahá ruku, aby vstával, lebo je deň. Dnes má voľno, tak, ako mal aj predošlé dni, týždne, vie, že práce riadne pribudlo, ale dnes ešte nemôže, nechce i keď je veľmi svedomitý pracovník, sú aj dôležitejšie veci, práca počká. So zástupcom si posielajú správy, pravidelne sa informujú, ešte chvíľu bez neho vydržia.. Dnes je tu Viera a Marek, aj zajtra chce, aby bol s nimi, aby boli spolu každý deň, aby sa nelúčili, nečakávali jeden na druhého, neobávali sa budúcnosti. Viera chystala raňajky, Milana vítala s úsmevom, jej oči hovorili, nie, objímali ho.. Jeho ruky ich oboch pevne objali a zdvihli, začal sa s nimi točiť okolo stola a spieval pieseň „Když muž se ženou snídá“.., spev Milanovi veľmi nešiel, napriek tomu, kuchyňu s Vierkou a Marekom v náručí naplnil láskou a šťastím. Celý deň bol krásny, slnečný, boli v prírode, opekali si špekačky, zapíjali ich vodou z prameňa, cestou domov sa zastavili pre Milanove veci. Veď sú predsa rodina, chcú prežiť spolu zvyšok života, patriť si, tak ako si patrili večer, ráno, celý deň, aby dni čo prídu patrili im a smutná minulosť ich ešte viac stmelila..
Viera, Milan, Marek, Epilóg
Keby sa dal zastaviť na chvíľu čas, aspoň spomaliť jeho nepretržitý tok. Sú obdobia smútku aj radosti, niekomu sa striedajú ako jar, leto, jeseň, niekto by chcel, aby zima preletela, iní, aby bola čím dlhšie, iní naopak, aby leto bolo stále, aby každý deň svietilo slniečko, zohrievalo svet, dušu, telo.. Čas nám všetkým pripomína dej, udalosti, chvíle, ktoré chceme, aby zotrvali, aby z hodiny, dvoch bolo celé doobedie, či celý deň. Ak trpíme, túžime, aby čas letel rýchlejšie, v mihu pominul, aby bolesť, súženie, smútok čím skôr boli preč, rany boli zahojené a opäť nastal čas pokoja, radosti, šťastia.. Vierkine dni sú práve také, niet chvíle, kedy by sa s Milanom nesmiali a Marek je pri nich, neposedným žiarivým slniečkom. Slnko na nebi jej dáva teplo, hreje, žiari, ale jagavejšia a slnečnejšia je Milanova náruč, jeho slová, pohladenia, úsmevy..
Dnes sa začína lúčiť so svojim hniezdom, príbytkom, bol len prenajatým bytom, napriek tomu jej prirástol k srdcu. Teraz z neho vylieta ako dospelé vtáča, ktoré sa odhodlalo opustiť bezpečné hniezdo, pretože je pre ňu pripravené nové, útulnejšie, oveľa väčšie, svetlejšie, vzdušnejšie. Smutno jej bude za lastovičkami, za švitorením mláďat, za letkom vtáčat, za ich neúnavnou starostlivosťou, ako usilovne vychovávajú mladé, rok čo rok sa novému životu obetujú bez toho, aby od detí očakávali vďaku. Vtáčatá na jeseň vyletia z hniezd a rodičia opäť na jar založia novú rodinu, neúnavne každý rok opakujú ten istý rituál bez odmeny… Odmeny ? Viera sa pousmeje, odmena je život sám, to čo je nám dopriate, každý deň je darom, užívať si pekné chvíle, ako aj starosť, obavy o najbližších..
