Nedávno sa Milan dozvedel, že je Jarmila v nemocnici. Tam v podstate zistil aj pravé dôvody ich rozchodu. Jarmila mala leukémiu, snažila sa ako sa jej len dalo ukrývať chorobu. Pred svetom aj pred Milanom. Musela podstúpiť drastickú liečbu.
Bála sa, že jej vypadajú nádherné vlasy, že sa jej krása chorobou pominie a kto vie, či vôbec bude liečba úspešná. Z počiatku sa aj zdalo, že choroba ustúpi. .Najhoršie ale bolo, že žila sama.
Nemala súrodencov , rodičia sa dávnejšie pominuli a rodina, ktorú mala , bola ďaleko. .Počas choroby zistila, že tak ako vlasy , postrácali sa aj priatelia.. Zvädla, opustila sa, čakal ju smutný osud, opustená a sama so svojím krížom čakala na koniec…Keď sa Milan objavil vo dverách jej nemocničnej izby skoro ho nespoznávala, chvíľu trvalo, kým jej došlo, že je to on… Milan, tíško prehovorila, čo tu robíš….nemala síl ani na slzy… Nič nepovedal, iba jej pevne chytil obidve ruky a plakal…Sedel pri jej lôžku celú noc a aj nasledujúci deň.. Potom zašiel za ošetrujúcim lekárom a požiadal ho, aby ju pustil domov, nech neukončí púť v cudzom prostredí.. . Aby aspoň jej posledné dni boli spríjemnené teplom domova, prostredím, ktoré je jej blízke a s ním. O všetko, čo bude potrebné sa postará. .Hneď, ešte v ten deň aj opustili nemocnicu ..Veľa sa celé dni rozprávali, kým vládala aj ona, potom to už boli viac monológy, ale to mu vôbec neprekážalo. V Jarmile mal poslucháča a videl, že napriek slabosti a chorobe žiari šťastím. .Snažil sa jej vo všetkom vyhovieť, pomáhal jej s hygienou, umýval ju denne aj viac ráz, ako potrebovala, podkladal nádobu na vykonanie potreby.. Úplne sa pri týchto úkonoch Milanovi odovzdala, Varieval jej jedlá, ktoré skoro vôbec nedokázala zjesť ale napriek tomu sa nevzdával.
Odišla tíško, driemal, keď pocítil, ako jej ruka v jeho naraz ochabla a keď pozrel do jej očí pochopil, že je všetko definitívne preč….Postaral sa o pohreb , pochovali ju v rodičovskom hrobe, ako si to priala.. Rodine oznámil úmrtie, aby sa postarali o pozostalosť a vrátil sa ku Viere….
V ten večer po prvý krát ostali spolu, ležali vedľa seba, mlčali. .Z vedľajšej izby prichádzal občas hlasnejší výdych spiaceho Marka . Cítili, že im dal život novú šancu, nádej , ktorá sa mení na lásku, potrebu, bez ktorej život nemá zmysel…..Viera chytila pevne Milanovu ruku a privinula si ju na hruď…zaspala….
Milan a Viera
Prebudil sa niekedy v noci, nepozrel koľko je hodín, prešiel popri izbe kde spal Marek, nazrel dnu, pousmial sa, maličký mal prikrývku odhrnutú, drobné nôžky viseli von z postieľky, jemne ich napravil a prikryl, spinká tvrdo, kto vie, či sa mu pri hlbokom nádychu niečo nesníva, aké sú vlastne detské sny ? Vierkine večerné rozprávky sa mu v spánku premenia na filmy plné fantázie, určite končiace dobrým koncom..
