Cez okno na balkóne nakukla do izby. V postieľke ešte stále tuho spal Marek. .Jej šťastie, slniečko, keď Marka prvý krát držala v náručí a privinula si ho ku sebe, vtedy sa vlial do nej opäť život. Bol taký drobný, teplý batôžtek v uzlíčku.., Bože, ako sledovala každý jeho pohyb, každé nadýchnutie, bála sa že naraz prestane dýchať, vtedy celý čas neprestávala bozkávať drobné rúčky, pritom ju zalievala nesmierna radosť.. Keby s ním mohla ostávať cez noc, ale bola hrozne vyčerpaná.. Nebolo to ani tak pôrodom, alebo rizikovým tehotenstvom.. Opäť sa začínala vracať do minulosti, uchlipkávala pomaličky z kávy , čoraz ťažšie sa jej pregĺgalo. .Spomienky. ,tých sa hádam nikdy nezbaví a ani nechce.. Patria medzi najkrajšie no aj najsmutnejšie v jej živote. .Na Petra.. Jej najväčšia životná láska.. Na prvý bozk, taký vari nik neprežil, prvý dotyk rúk.. Z myšlienok ju prerušilo zakašľanie., maličký sa prebúdza. Nie ,spí ako dudok, jej šťastie , odbehne ho prikryť, strašne rýchlo odkope paplónik a potom ku nachladnutiu nie je ďaleko.. Vráti sa na balkón, slniečko hreje stále viac, lastovičky štebocú, usilovne hľadajúc potravu pre svoje mladé, musia sa poponáhľať, vlani dosť neskoro odlietali, ale o to dlhšie ju tešila ich prítomnosť… Nikdy nezabudne, ako jej raz , neskoro večer, pri dverách zaklopali Vlado s Katkou…Vôbec nechápala o čom hovoria, prečo majú slzy v očiach a plačú, vtedy nemohla do seba dostať, čo sa stalo, prečo sú tu a čo sa deje.. Veľmi si nepamätá tie chvíle a ani najbližšie dni po tej udalosti.. Nebola ani na Petrovom pohrebe, svet sa jej zrútil ako skladačka z karát a uzavrel ju na dlhé týždne v nemocničnej izbe. .Keby vtedy nepocítila pod srdcom to , čo vari každá nastávajúca mamička, asi by sa nespamätala z hrozného šoku.. Veľakrát sa snažila prečítať správu o udalosti, prečo, za čo, ale hneď na začiatku čítania sa jej slovká rozutekali a musela prestať…Chce si ho uchovať takého, akého poznala stále.. Usmiaty, pozorný, aj sa divila, prečo sa nezdrží dlhšie s priateľmi pri pive, skoro vôbec nepil. Vlastne, mal úplne iné záľuby, najradšej modeloval, všetko poschovávala, raz možno Marka zavedie dole do pivnice a poukazuje mu Petrov svet, ale teraz ešte nie, nepochopil by..
Mucha si sadla na horný okraj šálky a skúma drobné zrnká, necháva ju , aby si i ona užila niečo z týchto jej príjemných chvíľ.. Pozoruje ju, ako rýchlo prebehla celou šálkou, asi nenašla čo hľadala, bzzk a už je preč…Vracia sa ku Petrovi., vždy bol pozorný, hneď od začiatku, ako ho spoznala, od prvých chvíľ…Cestovávali občas jedným autobusom do centra, sprvu si ho veľmi ani nevšímala, ničím ju nijako zvlášť nezaujal….Raz pred Vianocami , zvečerievalo sa, keď chcela vystúpiť jedna rúčka z jej nákupných tašiek nevydržala toľkú záťaž a povolila..Nákup sa rozsypal po schodíkoch, kotúľal sa po chodníku, ešte ku tomu kopec ľudí, naraz sa v tom zmätku zjavil Peter a ani sa nepýtal, či môže pomôcť. Zbierali nákup bez slov ,on sa občas na ňu pousmial, aby ju takto, ako tak dostal do nálady, bola namosúrená. Určite sa všetky oči zabodávali do jej hygienických potrieb, ktoré sa akurát vtedy museli svetu ukazovať . Keď jej pomohol dostať veci do svojej igelitky, ktorú nosieval so sebou v rezerve, chcela sa poďakovať. Iba kývol hlavou a bez slov sa rozišli.. Prešli sviatky a niekedy v polovici januára, alebo aj niečo neskôr sa opäť uvideli v autobuse….Potom ešte zopár krát, iba si kývli na pozdrav hlavami , no už aj Viera sa pousmiala, spomienka na vysypaný nákup jej vyvolával úsmev, aj tie chvíle ako spolu zbierali veci po zemi , aj ako ju situácia rozladila, hoci dnes sa už na všetko díva ináč.. Okolo veľkonočných sviatkov bola opäť v autobuse s obrovským nákupom. Chcela mať všetko doma pokope a tak sa rozhodla naraz si pokúpiť všetko čo bolo treba.. Bývala vtedy v prenajatom jednoizbovom byte, mala dobrú prácu účtovníčky v štátnom sektore.. Zatiaľ nikoho nechcela vpustiť do svojho sveta samoty, ako s úsmevom vydatým kolegyniam hovorievala, „zatiaľ si vystačí aj so samotou“ ..Navonok hádam aj vzbudzovala taký dojem, ale vo svojom vnútri čoraz viac bývala sužovaná pocitmi narastajúcej samoty.. Stále bola veľmi mladá , nechcela ešte viesť život manželky, či dokonca matky, necítila sa ešte na to pripravená.. No Peter jej začínal čoraz viac vypĺňať myseľ, viac krát sa pristihla, ako naň myslieva, nepoznala ho ešte po mene, ale tie pozdravy sprevádzané kývnutím hlavou a úsmevom ju tešievali. Nevedela sa dočkať dňa, kedy sa stretnú a opäť si kývnu v autobuse.. Nedočkavo čakávala , že ju raz konečne osloví, už si predstavovala, ako odpovie na jeho pozvanie do kaviarne na kávu, či pohár vína.. Čoraz častejšie, si vyjavovala obraz jeho tváre v mysli a čím ďalej, tým viac jej bol sympatickejší…Chystala sa vystúpiť, keď sa za ňou ozval hlas „s dovolením“ a skoro spadla z nôh… bol tam a ponúkal jej pomôcť s jej nákupmi. .Chvíľu nevedela, čo má povedať, ale on už držal jej najťažšie nákupné tašky v rukách ako pierka a ani sa nenazdala, už boli vonku na chodníku . Spýtal sa, či jej smie pomôcť odniesť tašky kde býva, Bože…vtedy sa jej roztočil celý svet navôkol.. Nevnímala nič iba jeho prítomnosť, vôňu, vyšší skoro o hlavu…Iba teraz konečne naplno preciťovala , ako ju samota postupne ubíja.. Koľkokrát v tichosti hromžila, že by zástavka mohla byť aj bližšie ku jej bydlisku, teraz ďakovala celému svetu, že je tak ďaleko…Zastali pri vchodových dverách domu, podávajúc jej tašky sa predstavil, som Peter, ona., ja som Viera. .Ešte sa stihol spýtať, uvidíme sa ? Ona, v autobuse, on, ale tam sa nepodáva káva….Usmiali sa na seba, tak azda niekedy po sviatkoch ,odpovedala a rozlúčili sa ..Cítila sa ako námesačná, keď vstúpila do bytu, sama sebe nerozumela, čo sa s ňou deje, zahŕňala sa výčitkami, že ho mohla pozvať dnu, veď by sa tým nič nestalo, ale zas, sa nepatrí, nepoznajú sa a veď to ešte nič ani neznamená.. No hneď zas , keď si spomenula na jeho pohľad, modré oči…vlasy a úsmev… Vtedy večer nemohla zaspať a nevedela sa dočkať prvých dní po sviatkoch, aby sa opäť videli, aby…. ale čo môže priniesť posedenie pri káve? Čím ho môže zaujať ? Nepokladala svoj zovňajšok za nejako zvlášť príťažlivý, kolegyne jej závideli postavu, aj v tvári bola pekná, ale či sa jemu vôbec páči? Či mu je sympatická ? Stávala pred zrkadlom častejšie, ale čím sa viac upravovala, tým bola nespokojnejšia… V ten deň sa dlhšie hrabala v skrini, kým si niečo vhodné vybrala, stále nebola spokojná…autobus bol dosť plný , deň v práci ťažký, tak ani veľmi neuvažovala, či tam bude.. Bol…Usmiali sa a už stál pri nej… Ahoj Vierka, oslovil ju po mene, aj ona jeho oslovila menom, ahoj Peter…Hneď sa jej opýtal, či dnes si nájde čas na chvíľku niekam sadnúť…Prikývla…Mala pocit, že sa vznáša….Cestou jej povedal, škoda, že Ti nemôžem pomôcť s nákupom.., usmiala sa.
