Keď ešte v byte bývala sama, bolo to jej jednoizbové kráľovstvo. S Petrovým príchodom, byt sa výrazne zmenil. Peter bol veľmi zručný a rýchlo kuchyňu upravil, aby pribudla ešte jedna maličká izba, kde nikomu neodkrývali svoje tajomstvá sladkého domova. Krásne aj smutné spomienky ju spájajú s týmito priestormi, teší sa a zároveň ju zaplavujú vlny smútku. Definitívne sa lúči s minulosťou. Stojí pred zrkadlom, pohladila si vlasy, na prstoch sa jej zaleskli dva zlaté prstienky, znaky lásky, oddanosti, vrúcnosti.. S Milanom sú už spolu, svoji. Áno si povedali v kostole pred tromi mesiacmi. Spomienka vyvolá úsmev, kostol..
Skoro vôbec nechodila do kostola, iba kedysi dávno, v detstve, príležitostne.. Vieru vnímala ukrytú akoby do rozprávok, ktoré ako dieťa počúvala a boli plné čarov a zázrakov. Duchovný svet bol jej vzdialený, nemala potrebu prosiť niekoho o niečo, koho nevidela a nepoznala. Vlastne, Boh a pán Ježiš, jeho matka Mária, sú neviditeľné bytosti, dnešný kresťanský svet a vieru vníma trochu ináč, skôr náhodne. Život si každý píšeme sami, je plný zvratov, prekvapení, zmien, niektoré sa nebránime prijať, iné odmietame, niekedy to, čo prichádza, mohlo prísť skôr, no najradšej prijímame veci, aké si často vytvárame dopredu v snoch, či predstavách. Iné to býva v knihách, v ktorých si prečítame obsah a kedykoľvek môžeme prečítať aj koniec, všetko je tam napísané a nemenné.
Milan si zakrátko po prvej spoločnej noci s Vierkou, podonášal všetky svoje veci. Spávali spolu, no zatiaľ len ako priatelia, nie ako milenci, či manželia. Nik z nich nechcel niečo uponáhľať, povedali si, že všetko časom príde, láska, vášeň, vnímali city v podobe malého výhonku v ktorom sa hromadí sila pre veľký, prekrásny kvet. Náklonnosť jedného k druhému každým dňom rástla, prejavovali to najmä v drobných nežnostiach.
V deň kedy mala Viera narodeniny, priniesol Milan veľkú kyticu červených ruží, vedel, že tieto kvety má najradšej. Podával jej ich s gratuláciou a menším balíčkom previazaným mašľou. Kvety vložila do vázy a zvedavosť ju súrila rýchlo rozbaliť balík. Dnu bol menší balík, tiež s mašľou a keď aj ten rozbalila, dnu bola krabička, akú vídavať v klenotníctve. Ruky sa jej rozochveli, keď ju začala otvárať, Milan stál tesne pri nej a netrpezlivo čakal na reakciu. V krabičke bol zlatý prstienok so vsadeným diamantom. Opatrne ho vybrala a držala v ruke, Milan sa jej jemne dotkol druhej ruky, v ktorej stále držala otvorenú krabičku a opýtal sa, Vierka, zoberieš si ma za manžela, chcem, aby sme boli riadna rodina, aby sme svoje životy spojili. Z očí jej vytryskol prúd sĺz, vládala len kývnuť na znak súhlasu hlavou, nemohla vydať zo seba čo len hláska, hrdlo jej zvieralo množstvo nazbieraných citov. Plakala, keď do nej vnikali Milanove slová, že chce byť dobrým manželom a Marekovi dobrým druhým otcom, ktorý ho bude vychovávať s veľkou láskou.
