Viera
Pomaly končí s utieraním prachu , musí opatrne, okolo pohárov, ktoré dostala na dvadsiate narodeniny od Katky.
Je to jej najlepšia kamarátka, sú taká nerozlučná dvojica., skoro ako sestry.. Vyrastali vedľa seba takmer od narodenia,. bývali v jednom činžiaku na sídlisku . Aj do škôlky spolu chodili, ale vtedy to bolo všetko úplne iné…Niekedy v šiestom, či siedmom ročníku na základke začali čoraz viac medzi sebou utužovať priateľstvo. Cez letné prázdniny sa im spolu pošťastilo dostať do letného tábora.. Pred posledným ročníkom na základke, prežívali prvé letné lásky. Prišiel prvý nesmelý bozk, ktorý o ničom nehovoril, ale znamenal pre obidve veľa, veľký krok do sveta dospelých, aspoň tak si to nahovárali… Vtedy to boli len také šteklivé a úsmev vyvolávajúce krôčiky v objavovaní seba, chvíľami mávala pocit, že vzlieta, ale zároveň strach z pádu ju držal pri zemi.. Pousmiala sa pri tých spomienkach..
Jeden pohárik sa rozbil, už dávnejšie, Milan nechtiac zavadil oň rukou a bolo.. Nehnevala sa, veď to sa stáva, sila a krehkosť nejdú ruka v ruke…Nieže by bol Milan neohrabaný, ale je to kus chlapa a tomu niečo jemné dať do rúk….Pracovali istý čas spolu aj s Katkiným manželom Vladom., Milan ako majster a stavbyvedúci a Vlado parťák murárskej partie, vlastne pri tej práci robili občas aj spolu a všetko, počnúc miešaním malty a murovaním, lešenárskymi prácami, tým čo stavbám chýbalo.. Keď finišovali nevídali chlapov celé dni, iba na víkend sa na chvíľku zastavili . Vlado, doma ledva sa najesť a utekal naháňať stratený čas. Milan, pozrieť, či je všetko v poriadku a či Viera s Markom nič nepotrebujú.. .Meškávali buď pre nepriaznivé počasie, či nedodanie stavebného materiálu na čas a potom nepoznali prestávky… Išla vyprášiť na balkón prachovku, konečne sa vyčasilo, slniečko sa hneď oprelo do jej ustaranej tváre , toto potrebovala, teplo, dotyk, aj keď nie najbližších, ale aspoň pocit príjemného tepla v nej uvoľňovalo napätie. .Odbehla do kuchyne po kávu, ktorá skoro vychladla, chcela si užiť tieto chvíle s vôňou kávy a sobotného rána. Šálku položila na stolík, trošku si uchlipla a pozerala na kvietky rozkvitnutých muškátov, mala radosť z každého nového púčika, čakala, kedy sa rozvijú a aj keď ju neobšťastňovali vôňou, o to viac ju tešila ich krása,. Sýta červeň bola jej obľúbenou farbou hoci sa s jej povahou skoro vôbec nezlučovala.. Drobnou rukou oberala suché lístočky , prstami jemne pohladila lupienky kvietkov , akoby im tak chcela poďakovať za krásu, ktorou ju obšťastňujú.
