Dnes kontroluje, či nič nechýba, na nič nezabudli, či je všetko pripravené k sťahovaniu do nového bydliska. Utrela si slzy pri spomienke, ako ju Milan požiadal o ruku. Je šťastná, veď ešte pred rokom, by na niečo také ani nepomyslela, v hlave stále nosila obraz Petra a Marek vypĺňal jej utrápené dni.
Do kostola vošla pred polrokom a len náhodne. Marek začal chodiť do škôlky, Vieru privítali v pôvodnom zamestnaní, práce v nej mala nad hlavu. Cesta domov viedla popri kostole, život jej priniesol obrovské zmeny, na prste sa ligotal zlatý zásnubný prstienok s diamantom, cítila, že to, čo sa práve deje má nejaký pôvod, dôvod, niečo nevysvetliteľné, za čo sa patrí poďakovať. Ale ako a komu ? Je niečo tam hore, to áno.. Vošla do kostola, z vonka sa nezdal taký priestorný, ako zvnútra. Vpredu stál vysoký vyzdobený oltár, niekoľko zažatých sviec vytváralo príjemnú kulisu, bolo tam úplné ticho. Posadila sa do poslednej lavice a dívala sa po stranách, Vpravo stála socha pána Ježiša, vľavo panny Márie, tie postavy mala stále v pamäti z detstva, pri stenách stáli ďalšie sochy rôznych svätcov. Privrela oči a myslela na svojich najbližších, na smútok, na radosť, neznámu ďakovala za dary, za lásku, zdravie. Počula kroky, niekto k nej prichádza, obzrela sa, bol to starší kňaz. Už bol úplne pri nej, môžem si prisadnúť ?., spýtal sa a hneď si aj sadol, nečakal na odpoveď.. Chvíľu ticho sedeli, spriadala myšlienky, čo povie, čo od nej chce ? Opýtal sa. Tu ste ešte nikdy nebola, však ? Nie, kedysi dávno som chodievala, ale len občas inde do iného kostola. Pokračoval. Chcete sa so mnou pomodliť ? Pamätáte si modlitby, viete sa modliť ? Myslím, že viem, ešte si čo to pamätám. Začal, V mene Otca i Syna i v Ducha svätého, potom pokračovali Otčenáš, Zdravas, Sláva. Keď skončili s modlitbami, opýtal sa, čo ju sem priviedlo, či ju niečo trápi alebo naopak. Ako kňazovi vysvetlí, že ju sem priviedla iba náhoda, vracia sa domov z práce a na chvíľu sa tu zastavila, poďakovať a venovať spomienku tým, ktorých sme milovali a ktorý nás už opustili. To je od vás pekné, povedal kňaz, ak budete mať opäť čas a budete sa chcieť porozprávať, odovzdať poďakovanie aj prosby Bohu, kostol je každý deň otvorený pre všetkých. Kňaz ju požehnal krížikom na čelo a na to sa rozlúčili. Stihla ešte povedať, že určite opäť príde, je tu pekne a pokojné ticho.

