Na balkóne začína byť chladno, je hlboká noc, precitol z myšlienok, no spomienky sa ďalej sypú, pomalšie, sú ako jemný piesok, ktorý vietor hneď roznáša po okolí a netrpezlivý čaká na ďalšie prídele. Vracia sa do izby, pozerá na Vierku, neporovnáva rozdiely, čím je každá iná. Viera spokojne spí, asi aj ona o niečom sníva, o čom asi.. ?, jej Marek vedľa v izbe možno sníva jej detské sny, kým ona možno kráča s ním, budúcimi dňami, ich spoločnými. Nemôže , nedá sa mu spať, úplne ho myšlienky rozobrali, Potichu vchádza do kuchyne, zasvieti malé svetlo a zohreje si čaj.
Jarmila bola lavína, morský príboj, všetko bolo odrazu, kde bol začiatok ? Bol ? Áno, ale naozaj si tí dvaja úplne sadli, tak o nich hovorievalo okolie. Bolo to náhle vzplanutie citov, lásky, búrlivé, také, aké vídavať vo filmoch, no malo byť trváce, hoci bez plánov, žili pre daný deň, okamih, chvíle, ktoré ponúkal a ktoré mali prísť, chceli, aby boli ešte krajšie, sýtejšie, vášnivejšie. Priniesol si do Jarmilinho bytu veci, nebolo toho veľa, hovorieval, že človek pre život potrebuje menej, ako si kto myslí a veci majú slúžiť a nie byť len zavreté v skrini. Vo voľne cestovali po krajine, obdivovali historické pamiatky, um a zručnosť predkov. Chodili na koncerty, obidvaja milovali hudbu, vážnu i modernú. Zistili, že majú dosť spoločných záujmov, aj v športe. V zime lyžovali v lete blúdili po horách, veľa plávali. Čas v spoločných chvíľach letel, pomaly začali spriadať plány na ďalšie a ďalšie dni, aká bude naša budúcnosť ? Jarmila sa smiala, zajtra po milovaní si povieme, čo chceme, čo budeme. Aj Milan sa smial, načo plánovať, veď každý deň spolu je krásny, to im stačí, aspoň nateraz..
Keby sme mohli pootvoriť dvere do budúcnosti, nazrieť čo sa v nej ukrýva, obísť omyly, zavolať, nerob to, urob ono.. Dopil chladný čaj, vypol svetlo a zostal ďalej sedieť so spomienkami na Jarmilu, jej tvár zmenila maska ťažkej choroby a vlasy, tie nádherné, boli navždy preč. I tak ostáva stále krásna v Milanových predstavách, spoločných zážitkoch, bude v ňom taká stále, navždy ..?
Je tu Viera, pekná, sympatická, milá , krásna žena. Chápe jej city, tak ako on chápe svoje, nedá sa niečo chcieť zmeniť hneď, nasilu, všetko vyžaduje čas. Spoločne prežité chvíle s bývalými partnermi začnú časom, postupne zanikať. Sme tu teraz my, vyplníme prázdno, aspoň sa o to pokúsime, no nebude to ľahké. Poznajú sa už nejaký čas, áno, no chce aj čosi viac, napriek minulosti, ktorá sa ku každému vracia a pripomína niečo veľmi pekne prežité. Dosť, skúša odohnať myšlienky, vráti sa do izby kde spí Vierka, ľahne si k nej, cíti teplo jej tela, počúva pokojný dych.

