Každý deň som chodil mestským parkom.
Nič zvláštne, pár stromov, staré lavičky.
Jeseň rozsypala zlaté listy, vietor dvíhal ich do výšky.
Jemný dážď pokrýval nevydláždený chodník.
Je to len moment cesty, každý deň či večer.
Chlad cítiť aj pod bundou, ruky si hlbšie zastrčím do kapies.
Dnešný večer ešte aj hmla obostrela park, mesiac tvorí
zvláštne hmlové tiene, zrak ma určite klame.
Nuž čo, musím prejsť hmlovým oparom, park je iný, tichý,
akoby sa priestor zmenšil, mŕtve listy šuchotajú pod topánkami.
Počujem vlastný dych, jemný obláčik pri ústach. Výdych… môj?
Obzerám sa dookola. Veľmi tichý let sovy. Hýbu sa tie stromy?
Vietor odvial mi listy spod nôh, kľukatá cesta je predo mnou.
Kroky prestali byť počuť, do hlavy mi melódia preniká,
vedie ma cestou bez listov, výdych mi zátylok ovanie.
Prudko sa otočím, zrak ma klame, zastretý hmlou,
za mnou cesta nevedie.
Zrýchlim krok, hudba naberá na sile, v diaľke blikajú farebné svetlá.
Konečne som v meste, srdce mi búcha rýchlejšie, zvláštne.
Cesta nemá koniec, tajomná melódia lunapark pripomína.
Predo mnou kolotoč stojí, červené, biele svetlá, točia sa radostne.
Maľované kone, šašovia so širokým úsmevom, točia sa, hudba hrá…
Na plote sa zdrap papiera v bezvetrí trepoce, zvedavo čítam:
Ak sa chceš domov vrátiť, utekaj rýchlo z tejto zábavy…
Zrazu ružový lístok objavil sa mi na topánke,
čiernym písmom pol slova na ňom – dospe… jedno euro.
Zodvihnem kúsok papiera, šašov šialený smiech rezonuje mi hlavou.
Nie! Rýchle rozhodnutie, lístok strávi oheň medzi mojimi prstami.
Au, melódia slabne, hra svetiel mizne, šašov dych už necítim na zátylku.
Hmla sa rozpustila v tichu noci, chodník našiel svoj smer.
Do pľúc nasávam chladný vzduch, trúbenie áut.
Bežím posledných pár metrov, park nechávam za sebou.
Šašov smiech mi znie v ušiach, šmátram po kapsách.
Medzi prstami žmolím cigaretu, au, prsty mám spálené.
V druhej kapse starý lístok s nápisom: Ak sa chceš…
Brána parku sa s rachotom pribuchne.
Na čele kvapky potu, ruky roztrasené, prsty mám boľavé.
Šialený smiech šumí vo vetre.
