Miestnosť neveľká,
stopy dávno zabudnutých životov,
niekto povesil príbeh na stenu,
tieň noci zakrýval postavu,
len tvár láka k pohľadu.
Oči rozšíria sa údivom,
krok zamrzne v ďalšom pohybe.
Sú hnedé, slza sa zaleskla v kútiku,
pozná môj osud.
Pozerá do tmy,
zrazu ticho narúša jemný dych.
V prázdnej dlani kovový lesk zazriem,
oči nenávisťou rozšírené.
Jej pery sa pohybujú,
nerozumiem slovám,
len biely dych a chlad.
Škrípavý šepot…
Dieťa…
Hrôzou trasie sa ruka.
Prchavá spomienka,
výkrik,
detský plač.
Kolíska ustala v pohybe,
hrkálka cinkla o dlažbu.
Šialený pohľad ženy.
Ten pocit nebol môj,
no čin krvavý stal sa na svitaní.
Pomstíš sa, v časoch dávnych,
krutosť bola vo mne stála,
pozornosť si odmietala.
Srdce zamrelo,
z rúk kvapká krv.
Ani ľútosť, ani úzkosť
nevyhnali zlosť.
Prázdny rám visí na stene,
výkrik je môj,
kovový lesk zahliadnem neskoro.
