Strata dieťaťa je neprekonateľná bolesť, ktorá nikdy z nášho života neodíde. Ktorú si nesieme navždy v srdci v našej duši. Môj život sa v tej chvíli zastavil. Zastavil sa presne v tom okamihu ako jej dobilo jej malé srdiečko. Myslela som, že to nezvládnem. Zariaďovať pohreb vlastného dieťaťa je činnosť, ktorú nechce zažiť ani jeden rodič na svete. A teraz stojím pri jej rakve, malej, bielej.
„Jeden tehotenský test, vás poprosím“
Mala som ho v hornej skrinke v kuchynskej linke, zabudnutý. Nepoužitý.
„Mám tam ten test, čo keby som to išla vyskúšať, ako sa to robí?“
Sedím na záchode, vtedy ešte v dvojizbovom mestskom byte, kde tyčinka od testu bola položená na mini umývadle. Ja v tom, že tam nič nie je sa v pohode zdvihnem, obliekam sa a v tom mi padne zrak na dve červené čiarky na teste. Sadnem si späť na záchod, celá červená a šťastná.
20 týždeň tehotenstva, bežná kontrola u lekára… Bude to dievča!
Moja dcéra, vytúžená dcéra po roku snaženia sa o bábo.
28. týždeň – žehlím, pozerám Zakázanú lásku, tureckú telenovelu ako Behir miluje Sanem, alebo ako sa volala. V noci pocit, ako keby som sa počúrala. Odokryjem pokrývku a krv. More krvi…kde krv sa vsakovala do matraca, kde zo spodku postele kvapkala moja krv na zem. Kde v celej izbe smrdela moja krv. Nemohla som vstať, ako som sa pohla začala zo mňa valiť krv.
Sanitka…
Operácia…
Ja, v ohrození života a dcéra prevoz do špecializovanej nemocnice.
Pocit bezmocnosti, bolesti a strachu.
Žiadna nádej.
Telefonát…“Príďte sa s ňou rozlúčiť“
Malé telíčko, prepadnutý hrudník, na hlave infúzie, na tvári trubicu na dýchanie, zakrytá alobalom, bez známky života, ako handrová bábika. Moja krv, moja vytúžená dcéra.
Držím ju v náručí ako sviatosť oltárnu, na jej malé telíčko mi padajú slzy, keby sa to dalo vrátiť, keby som to mohla zobrať na seba. Keby som tam ležala teraz ja…má zavreté očká…prestáva dýchať, v kľude odchádza a ja jej len do uška šepkám, ako za ten krátky čas bola tááák veľmi milovaná.
„Nikdy na teba nezabudnem“
„Milujem ťa, anjel môj.“
Rana, ktorá sa nikdy nezacelí, ktorá nikdy neprebolí.
Hlina padá na jej malú truhličku, kvety, ktoré pokladajú na jej miesto odpočinku.
Miesto plaču, kriku a revu som bola silná, tvrdá, stála som tam ako v tranze bez emócií . Cítila som, že kus mňa je tam s ňou, tam, dva metre dolu, pod hlinou.
Hlasité předčítání