hradné jazierko je veľmi romantické, ukryté v hlúčiku stromov
ako tajná záhrada z románov, je bez povestí a príbehov, asi
tiché miesto na odpočinok, na začiatok aj koniec myšlienok
stáť na brehu je nebezpečné, pre mňa, neviem plávať
ak ma nájde nepriateľ, utopím sa, mojím pánom nebude
strach prevláda nad poslušnosťou, nemám muža, čo chránil by ma
len dravcov, čo majetok počítajú, mŕtve milenky noc čo noc na voze odvážajú
kam? do pekla kde skončím aj ja, ako manželka diabla, ako obeť zlata
tichá hladina jazierka je poklad, je tiché, nevinné ako ja kedysi
nohy mi objímajú riasy, šaty nadnáša vodný vír, vlasy ako hady
k hladine dočahujú, pomoc utopím sa, breh sa šmýka po daždi
v myšlienke volám rytiera, neprichádza, nevie o jazere
zrazu počujem smiech, veselý hovor, spod hladiny vidím ženu
beží k jazeru, nasleduje ju muž, sú šťastní, ach, závidím
pošlem vlnky k brehu, väčšie a väčšie, dávaj pozor, počujem
žene podlomia sa nohy, ťažké šaty sťahujú ju ku dnu,
muž skočil do vody, zúfalo hľadá svoju milú, znovu a znovu sa ponára
cítim dotyk, ťahá ma von z vody, mesiac svieti, nastala noc
strieborný svit luny rozžiaril moje biele kosti, škľabím sa na vystrašenú
mužovu tvár, vymenil dávno mŕtvu ženu za živú, vymenil osudy dávne
iné miesto, iná doba, osudy nešťastné, len jazero je stále romantické
