Moje myšlienky neboli priamo temné, len ako to povedať, mihotali sa mi v hlave ako plamienky ohňa, čo vietor rozdúchaval predo mnou.
Počula som hudbu, najprv jemnú, nežnú, usmievala som sa pri nej a začala mierne tancovať pri ohni, zatvorila som oči, zdvihla ruky nad hlavu, pohupovala sa do rytmu v mojej mysli.
Zrazu tóny nabrali temnejší, rýchlejší rytmus, počula som bubny, plamene vatry sa rozhoreli do vysoka. Moje ruky nad hlavou roztancovali divoký tanec, ešte pár krokov k ohňu. Pocítila som teplo, stál v tieni, kam svetlo ohňa nedopadalo, len svit luny. Skôr ako by som cítila jeho prítomnosť.
Moja natiahnutá ruka bola pozvánkou, vystúpil z tieňa, zahalený v čiernom plášti, za opaskom dýka ukrytá.
Viem, že si ozbrojený, no ja ti neublížim. Každý jeho krok je tichý,no pod nohami tráva hynie, už je na dosah, cítim jeho veľkú moc. Myšlienky má temnejšie ako ja, stojíme pri ohni, týči sa nado mnou ako samo peklo, pozerám mu do očí, odrážajú sa v nich plamene, temný úsmev na perách.
Vhodím do ohňa čarovné byliny, syčia, iskry lietajú povetrím.
Čerň noci – zahaľ lunu,
v mysli mi zneje rozkaz,
dnes v noci nechcem myslieť,
dnes oddám sa ti,
tak pomôžte duchovia noci,
zažeňte myšlienky na následky,
teraz chcem byť šťastná,
v tento jeden okamih,
v túto jednu noc…
Poď teraz ty ku mne, Bosorka, pozerám mu do očí, nebojím sa, pomaly kráčam k nemu, je vysoký, mocný, nebezpečný, oviniem ruky okolo jeho ramien, on chytí ma do náručia. Vidím mu plamienky v očiach, nastala tma, luna poslúchla čarovný príkaz.
Znova počujem tóny, zmenili sa, sú naliehavé, stojíme spolu z žiary plameňov s pekelnou hudbou v myšlienkach, svet okolo prestal existovať, spálený kus lesa, čo vytvorila jeho prítomnosť, pach síry a temna.
Les šepká jeho meno, nie krásne, nie nežne, ale s bázňou, čo vyvoláva zimomriavky na tele. Jeho dotyk páli, zanecháva znamenia na Bosorkinom tele, horia červeným odtieňom, no ona bolesť necíti.
Sú to jeho znamenia, niečo ako patríš mi, si moja. Patrím aj vetru, oblohe,vode a sebe.
V hlave mi zneje jeho temný hlas:”Prechádzam s tebou minulosťou, som pri tebe v prítomnosti, čakám ťa v budúcnosti.”
“Prečo si prišiel? Nevolala som ťa.”
Jeho smiech prehlušil syčanie aj tóny pekelné.
“Nevolala. Som vždy tam, kde si ty, ty si tam, kde som ja. Darmo páliš byliny, vždy budem s tebou, naveky.”
Odrazu pocítim voľnosť, už nie som v jeho náruči, luna obnovila svoju žiaru, sova zahúkala v diaľke, oheň dohorel.
“Prečo si to urobila, Matka Zem? Len jednu chvíľu som chcela, len pár zakázaných dotykov.”
“Je neskoro, choď, dcéra moja, ešte nenastal pravý čas.
Peklo je večné, s ním aj jeho pán,
jeho náruč je zradná, never nikomu, len sebe.
Ak zostaneš na svojej ceste,
on sprevádzať ťa bude.”
“Choď, dcéra moja, ešte nie je správny čas…”
Hlasité předčítání