Skrýva svoju tvár za čiernym vejárom, oči hlboké ako noc,
maska z krajky na tvári, pod ňou úsmev mŕtvolný,
všetko pocit temný zahalí pri úplňku, nepozvaná,
na kráľovskom dvore sa objaví, nádherné šaty šuštia pri chôdzi,
veľký šperk v podobe prsteňa na rukavičke krvavou žiarou zaiskrí,
tajomstvo ukrýva prsteň nevinný, pomstu v srdci má, pani nepozvaná.
Kráča stredom tanečného parketu, jej krok je tichý,
len tie šaty, mŕtvolný zápach z nich vychádza, hostia ustupujú,
hudobníci prestali hrať, strach prevzal vládu nad ich srdciami,
sviece postupne dohorievali, ona kráča ďalej, nepozerá napravo, naľavo,
prázdnou rukou ukazuje na pánov, tí padajú ako podťaté stromi v temnom lese,
ženám výkriky uviazli v hrdlách, zrazu dáma odhalí svoju tvár, mení sa.
Pomaly mäso odpadáva od lebky, jej krásne havranie vlasy miznú,
zostala umrlčia tvár, škľabiaca sa lebka, prudký vietor oblok otvorí,
do nádhernej sály vletia čierne havrany, hostia kričia, modlia sa za spásu duše,
v jej ruke objaví sa prekrásna čaša, no víno v nej nie je, pán hradu,
ochutnaj moju krv, čo prelial si, keď tvojou milenkou som bola,
svoje pery namoč do mojej krvi, tak ako dýku si zabodol do môjho srdca.
Otvorí prsteň, smrtiaci obsah vsype do čaše, tak poď, milovaný, je čas,
pán so strachom v duši pristúpi k dáme, spáchal som hriech,
je mi to ľúto, čin ohavný niesol som v srdci roky, odpusť mi, prosím,
čierna dáma na chvíľu zaváha, hlavu na bok skloní, akoby cit minulý
prevládol v čiernom srdci, v tom zakrákal havran do sály,
rozosmiala sa umrlčia dáma, nie, svoju pomstu vykonám, pi, hradný pán.
Storočia hraje hudba v prekrásnej sále, len Luna vidí tanečníkov, ich úsmevy.
Hlasité předčítání