Spal som veľmi nepokojne, potil sa, zhlboka dýchal.
Nechápal, nevedel, neveril, mohla to byť ona?
Videl som ju všade, v snoch, na vodnej hladine,
v zrkadlách, keď prechádzam po hradných chodbách.
Učarila mu neskutočne, bola krásna, jemná, nežná.
Bol ňou ako posadnutý, nedokázal myslieť na nič iné.
Od prvého stretnutia, vlastne len raz som ju stretol, na cimtoríne.
Bola ako krehká, porcelánová bábika, odetá do smútočných šiat.
Zazrel ju z koča, keď prechádzal okolo, zvláštne bola sama.
Dlhé čierne šaty, rukavičky z čipky, slnečník, perlová brošňa.
V tichosti a šere ubúdajúceho dňa stála nad hrobom.
To, čo som vtedy nevidel, bola zvláštna iskra v jej očiach.
Hovorím jej láska, sám pre seba, neviem jej meno.
Dnes pozval ma priateľ na večeru, zoberiem vychádzkovú palicu.
Komorník čaká, pri dverách sviece horia, už sa zotmelo.
Vitaj, priateľ, poď, predstavím ťa, srdce zamrelo mi v hrudi.
No tak, priateľ môj, si v poriadku? Zbledol si ako stena.
Predo mnou stojí láska, opäť v čiernom, na hrdle čierna stuha.
Spamätám sa rýchlo, džentlmensky sa pokloním, jemnú rúčku pobozkám.
Pri stole oproti mne sedí, jedla sa nedotkla, vínom len pery ovlaží.
Večer prešiel v temnú noc, mesiac svietil nezvyčajnou žiarou.
Prespím tu, s ňou pod jednou strechou, pozerám vysokým oknom von.
Únava a silné víno zaženú ma spať, zrazu jemný šuchot šiat za dverami.
Už v polospánku, čo to je? Vidím svoju lásku, nado mnou sa skláňa.
Kde je jemný úsmev, nežný pohľad? Vidím znetvorenú tvár.
Niečo zabolelo ma na hrdle, určite to bol len sen, nočná mora.
Ráno komorník pomáha mi s obliekaním, zrazu odstúpi a modlí sa.
Vonku je teplo, pekný letný deň bude, ja šatku na hrdlo uviažem.
Už som nestretol, no no mám ďalších tisíc rokov….
