Chcem písať, nenápadne prechádzam tmavou chodbou,
v jednej ruke sviečka, vosk steká mi na ruky, páli, bolí,
v druhej denník viazaný v koži, so znakom rodu,
hlavne potichu, dlážka vŕzga, je stará ako hrad.
Vkĺznem do posledných dverí, otcova knižnica, prekrásna,
v kozube oheň horí, okolo stien stovky kníh naukladaných,
maľby visia na stenách, pri ohni staré kreslo stojí,
vedľa malý stolček, prázdny, všade vôňa včelieho vosku,
dreva a dažďa, vonku prší, chcem písať.
V kúte útulnej miestnosti je písací stolík, s vysokou stoličkou,
malinké zásuvky skrývajú veľké tajomstvá, pre mňa ukryté,
kalamár s husím perom, čistý list papiera, zatiaľ bez života,
pritiahnem si teplý pléd tesnejšie, pohodlne sa posadím.
S úctou prechádzam prstami po jednotlivých zásuvkách,
sú staré, no už chcem písať, otvorím svoj denník,
v kalamáre namočím husie pero, oči zatvorím a počúvam,
dážď klopká na okenné tabuľky, vietor šumí v korunách stromov.
Prvý dotyk pera s papierom je magický, nadpis, môj milovaný,
ozdobným písmom hodným citu slova, pokračujem ďalej,
pero škrípe po papieri, čo v srdci, to v myšlienke, chcem písať,
zhluk písmen vetu utvorí, láska moja, tak veľmi chcem.
Kašeľ zachváti moje telo, je mi zima, nezvládnem to,
chcem ťa vidieť naposledy, píšem do denníka, no vidím
len roztrasené čiary, zrazu kvapky zahliadnem na papiery,
strach a smútok zmocní sa ma, drahý, som tu, vidíš?
Dlaňou zotriem krvavý osud čo strach a bolesť vytvára,
nedočkám sa ťa, láska moja, odchádzam. chcem písať,
noc blíži sa ku koncu, vosk sa rozlial na papier, nepáli,
odchádzam z nádhernej komnaty, no dlážka už nevŕzga
chcem písať, som tu navždy…
Hlasité předčítání