Dom je veľký, ponurý, krásny, neskutočné príbehy sa v ňom odohrali.
Dravce krúžia nad strechou s vežičkami, z komínov nevychádza dym.
Príjazdová cesta je zanedbaná, záhrada zarastená,
len sem-tam malý nočný tvor prebehne, hľadajúc v zemi otvor,
cez rozbité okenné tabuľky vietor hvízda, dvere sa s rachotom otvorili,
dom ma víta, vie, že nie nadarmo ho navštívim, opíšem život, ktorý žil,
aj on má dušu tak ako všetky, ktoré som navštívila, tak teda skúsim počúvať.
Hovor so mnou, cítim, že máš čo vyrozprávať.
Je ťažké napísať príbeh s pútavým dejom,
aby aj čitateľ pocítil strach alebo aspoň zimomriavky na tele,
tak ako ja, keď som vstúpila medzi steny plné žiaľu.
Trebárs vtedy, keď som stretla ženu v parku s kočíkom,
milo prihovárajúcu sa dieťaťu,
“Dobrý deň, pani, môžem nazrieť?”
Nakloním sa bližšie, z kočíka sa mŕtvolný zápach linie,
žena so smútkom zápasí.
Alebo keď sa dvojčatá hrajú v záhrade,
detskými lopatkami rozrývajú zem,
poklad hľadáte? opýtam sa ich,
nie, smutno nám je, svoju matku vyhrabávame.
Utekám od nich radšej rýchlo preč,
veselý ženský smiech počujem, špliechanie vody z kúpeľne,
to si manžel s manželkou užívajú šťastné chvíle,
nakuknem do kúpeľne, ticho, pokoj, na hladine sa tvoria bublinky,
ruky muža na hrdle milovanej, smiech už nepočuť.
Buch, počujem chrčanie, svetlo zhaslo v celom dome,
prechádzam temnotou, nakuknem do ďalších dverí,
pán v starom župane visí na tenkom lane, luster vytrhol zo steny,
nohami ešte kope, stolček sa kotúľa bokom.
Pokračujem ďalej, v každých ďalších dverách sa iný príbeh odohráva,
áno, stará je táto psychiatrická liečebňa.
Prekrásne zariadené izby ako na zámku,
no každá miestnosť tragédiu nesie,
navštívim ďalšie poschodie,
na zemi je starý, zošúchaný koberec.
Ach, drahý, bozkávaj ma, než príde manžel z práce,
vidím milencov na chodbe, pozor, chce sa mi zakričať,
už prepadá nešťastná žena dolu starým zábradlím, chrup,
to lebka praskla, milenka spí naveky.
Z iných dverí detský plač počuť, dieťatko nechce spať,
trochu pootvorím dvere do detskej izby,
kde zúfalá vychovávateľka dieťa márne uspáva,
s vankúšom na maličkej tváričke asi navždy.
Pre dnešok končím, no nemaj obavu,
čitateľ lačný po nehodách či nešťastiach,
vrátim sa, ver mi, ľudia budú krutí a nešťastní vždy.
Tak čo, čitateľ vzácny, už strašný dych ovial ťa?
Či mám pokračovať?
Opustená liečebňa má viac poschodí, tak sa zastav niekedy,
dopraj svojmu strachu rozlet na ďalšie zimomriavky.
Príbehov sú stovky, nešťastných viac,
rozprávam životné príbehy mnohých,
len pár vyvolených pozná môj skutočný príbeh.
Ty, čitateľ, sa ho tiež nedozvieš,
ibaže by som aj tvoj vyrozprávala.
Na ktorom poschodí ťa nájdem?
