Bol sám, tmavá ulica sa zdala byť nekonečná,
odtlačky ťažkých topánok zostávali za ním
ako hlboké stopy jeho nechcených hriechov.
Hrot meča kopíroval povrch cesty, nepríjemný zvuk,
občas odlietavali iskry, červená žiara pekla.
Kedysi hrdina, dnes posol temnoty,
rukoväť zvieral pevne, čo ak by náhodou?
Kožený plášť vial okolo mohutnej postavy,
kapucňa stiahnutá do čela, blíži sa temný kraj lesa.
Zastal: „Ak vstúpim, som stratený, ak zostanem, prehrám.“
Cítim ju, na povrch sa derú zabudnuté myšlienky,
vrú mi v hlave, prekrikujú svedomie: je to dávno.
Hlboko nasal nočný vzduch, vykročil…
Les sa za ním zatvoril, tiché šušťanie v korunách stromov.
Nesnažil sa kráčať potichu, už o ňom aj tak vie.
Konáre praskali pod jeho ráznym krokom,
hlasné výdychy namáhavej chôdze zneli lesom.
Spozornel, niečo sa zmenilo, les stíchol, čas sa zastavil.
Pevnejšie zovrel meč, chladný kov sa rozžiaril, no nepálil ho.
Jej moc je veľká, v mysli videl dávne obrazy, chvíle s ňou.
Hmla, ozveny neexistujúcich hlasov, ďalší krok nie je možný.
„Pusti ma!“ Z meča vyšľahli plamene. „Počuješ? Vraciam sa!“
Tlak v hlave je strašný, vnímam veľký žiaľ, bolesť, smútok.
Kolená sa zaboria do lesnej zeme, kov cinkne o kameň.
„Dosť! Necítim vinu voči tebe ani zlosť!“ zarevem do hmly predo mnou.
Mysľou mi znie jediná veta: „Opustil si nás dvoch, no neviním ťa.“
Tlak mizne, hmla sa rozplýva, žiara meča slabne.
Stojím pevne pred chalúpkou. Vrznú dvere: „Vstúp!“
Neváham. Tresk! Drevo zapraská pri údere o rám.
Som tu. To teplo, to ticho, meč pulzuje jemnou žiarou.
Jediný pohľad do jej očí. Som späť, pri veľkom stole,
čaši vína a rozhovore, len malý pocit prevahy na chvíľu.
„Si tu, odlož boj a prisadni, no ak si prišiel z iného dôvodu…“
„Odíď!“ Teraz sa pomaly otvorili dvere, jej ruka naznačila
smer. Pozriem na jej tvár,
zvláštne sa vlní ako energia pradávna, spomienka.
Zase ten tlak v hlave, preberám sa na okraji lesa.
Nočný chlad je preč, cez viečka sa derú slnečné lúče.
„Nie! Zmizla si potichu, pokojne, bez boja. Čo bolo vo víne?“
Naša cesta je večná, no nie spoločná, už len spomienka
na Bosorku a Čierneho draka.
Umbrae manent. / Tiene zostávajú. /
