Mesiac je v úplňku, znovu ich vidím,
tras mojej ruky nezastaví
ani vedomie, že ich poznám.
Strieborné nitky luny pohladia
strúchnivené drevo hojdačky,
visí ako oprátka na mohutnom konári,
drevo praská pod ťarchou detí.
Z okna veže vidím záhradu a starý múr,
aj túto noc hmla zahaľuje park,
zanedbané cestičky vedú do spomienok.
Ich nevinné oči hľadia na oblok,
kde mihotavý plamienok sviece
osvetľuje moju tvár.
Vždy mám zimomriavky na tele,
budúci mesiac tu budú zase.
Vŕzga a praská staré lano o drevo,
dve deti hrajú sa v polnočnom čase,
dievčatko ako mátožná bytosť,
vychudnutými prstami zviera lano.
Šatôčky kedysi spievali farbami dúhy,
dnes sú len spleťou potrhaných nití.
chlapček opodiaľ jamku vyhrabáva,
mám guľôčky, poď sa hrať
Ich detské hlásky lákajú k večnej hre pri lune,
hojdačka s dievčatkom škrípe v pohybe, no vánku niet,
nedarí sa mu jamku vykopať.
Pozerám z veže, mesiac zakrývajú oblaky, deti už nevidno.
Nos pritláčam ku sklenenej tabuli,
opäť vychádza, nočný vánok scénu navracia, oblaky miznú.
Tu matka zašepká z diaľky: poďte, deti.
Umrlčie tváre detí sa temne zaškľabia.
Noc sa blíži k ránu, mesačné nitky blednú,
tak aj rodina sa rozptýli, svieca mi v ruke zasyčí.
Ráno skrátim si cestu cez starý park,
na hojdačke vidím vrecko s hlinenými guľôčkami…
