Jeho náruč bola prázdna, chladná,
myslel na ňu ako na vec, majetok.
„Bola si moja,“ hovorili jeho ústa,
no oči boli mŕtve. Objímal ju stále,
hrdo na obdiv každému.
Šaty honosné, lesk šperkov oči priťahoval.
Sediaca žena smutný úsmev mala,
pri mesačnom svite sa slza zaleskla.
Tak storočia ubiehali v jednom pocite,
obdiv a pozornosť pútali postavy šľachtické,
v dobách dávnych mocní, v oválnom ráme zakliati.
